Vertikála v myslení a diele Alexandra Trizuljaka

Pätnásteho mája si pripomíname nedožitých sto rokov sochára Alexandra Trizuljaka. Narodil sa vo Varíne, študoval maľbu a kresbu u profesorov Maximiliána Schurmanna a Jozefa Kostku v Bratislave a sochárstvo u profesora Karola Pokorného v Prahe.

Jeho sochárske dielo je rôznorodé, zasahujúce do viacerých názorov a štýlov, v mnohom zdanlivo rozporuplné. Široký záber autora obsahuje realistický prístup, poetickú štylizáciu a nadsádzku, konštruktivistické diela i prácu pre sakrálny priestor.

Posledných dvadsať rokov života sa umelec vrátil k realistickej a portrétnej tvorbe. Táto bohatá, tematicky i štýlovo rôznorodá tvorba mala však jeden spoločný menovateľ a tým je hľadanie vertikály a spôsobu, ako ju umelecky vyjadriť a stvárniť.

Zrod talentu

Alexander Trizuljak mal od začiatku svojej dráhy šťastie na viaceré osobnosti, ktoré formovali jeho umelecký a ľudský profil. Na Štátnej reálnej škole v Žiline sa jeho talent prvýkrát výrazne prejavil pod vedením učiteľa kreslenia, českého maliara Zdenka Balaša.

Jeho starším spolužiakom bol Vincent Hložník, neskorší celoživotný osobný priateľ a spolupracovník. Po krátkom pôsobení ako úradník na Daňovom úrade v Žiline Alexander Trizuljak pokračoval v oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, v ateliéri kresby a maľby u Maximiliána Schurmanna a Jozefa Kostku.

Na škole sa prejavoval aj ako talentovaný maliar a pod vplyvom impresionistu Maximiliána Schurmanna vytvoril pozoruhodnú kolekciu maliarskych portrétov a žánrových štúdií charakterových postáv zo svojho najbližšieho okolia a zvažoval štúdium maliarstva.

So sochárskym kumštom sa oboznámil na vedľajšom predmete modelovania pod vedením profesora Jozefa Kostku. Toto stretnutie malo pre Alexandra Trizuljaka zásadný vplyv na jeho rozhodnutie ísť študovať sochárstvo.

V jeho umeleckom vývine mal rozhodný význam pre dominantné realistické smerovanie Karel Pokorný a jeho sochárska škola. Kým od Jozefa Kostku si osvojil štýlovo živý rukopis, vplyv Karola Pokorného smeruje ku konštrukcii plastiky, zhmotneniu myšlienky v trojdimenzionálnom priestore a tektonicky premyslenej výstavbe diela.

Víťazstvo

Vplyv Pokorného školy sa najvýraznejšie prejavil pri tvorbe sochy Víťazstvo na pylóne bratislavského Slavína. Plastika vojaka bola výsledkom dlhého hľadania architektonicko-sochárskej koncepcie tímu architektov a sochárov. Od roku 1953 prebehli tri kolá súťaže, až nakoniec zvíťazil návrh Jána Svetlíka z roku 1957.

Koncepcia počítala s monumentálnou plastikou na pylóne pomníka padlým sovietskym vojakom. Už v samotnom zárodku – architektúre pamätníka – bol zakomponovaný vertikálny princíp. V kolektíve autorov, kolegov sochárov pripadla Alexandrovi Trizuljakovi úloha vytvoriť sochu vojaka.

Pre sochára to bola životná úloha. Zrod tohto diela sprevádzalo intenzívne štúdium, technické výpočty, viaceré pracovné modely a predovšetkým veľké množstvo menších a väčších skíc, kde si autor overoval budúcu siluetu diela.

Priamu inšpiráciu k dielu tvorila historická udalosť vztýčenia zástavy sovietskym vojakom na budove Reichstagu v Berlíne v máji 1945. Osobné zážitky a spomienky boli silným zdrojom motivácie umelca z obdobia, ktoré zažil ako účastník Slovenského národného povstania.

Počas vojny i v povstaní zahynulo veľa jeho rovesníkov, čo intenzívne pôsobilo na citlivú dušu mladého muža. Alexander Trizuljak sa však snažil vniesť do témy „oslobodenia“ hlbšiu rovinu symboliky, transcendentálnu dimenziu.

Socha Víťazstvo nielen predlžuje a zvýrazňuje existujúcu vertikálu pylóna, ale stala sa mu aj stvárnením metafory oslobodenia človeka od zla hriechu. Inšpiráciou bola socha archanjela Michala na Anjelskom hrade v Ríme.

Alexandrovi Trizuljakovi veľmi záležalo na tom, aby aj v období socializmu vložil do plastiky nielen všeobecnú, univerzálne platnú myšlienku víťazstva dobra nad zlom, ale aj náboženskú ideu. Vojak na Slavíne svojou nohou drví hákový kríž, podobne ako archanjel Michal symbolicky mečom poráža nepriateľa.

I keď sa komunistická ideológia snažila zúžiť význam plastiky a využiť ju vo svoj prospech ako propagandu svojej ideológie, postava vojaka zostáva trvalou pripomienkou víťazstva kultúrnej Európy nad zlom fašizmu a pripomienkou smerovania človeka k transcendentálnym hodnotám. Socha aj naďalej zostáva znamením a symbolom trvalej ochrany nad mestom Bratislava.

Na rázcestí

Alexander Trizuljak musel v dôsledku normalizácie v marci 1972 zo dňa na deň opustiť post pedagóga na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobil od jej založenia v roku 1949. Údajným dôvodom bolo náboženské presvedčenie a veľký vplyv na študentov, čo malo byť na škole prekážkou politickej aktivity komunistov.

Pre aktívneho umelca a monumentalistu to bol veľký zásah do tvorivého i osobného života. Umelec sa dovtedy angažoval vo verejnom kultúrnom živote, po celom Slovensku zakladal kultúrne inštitúcie, umelecké školy, umelecko-remeselné dielne, organizoval sympóziá. Teraz musel všetko zanechať.

Vo svojom denníku zaznamenal túto situáciu slovami: „V deň prepustenia zo školy som išiel do ateliéru a pomodlil som sa Credo. Dúfam, že s pomocou Božou urobím na jeho oslavu niekoľko dôležitých vecí...“ Toto obdobie je kľúčové pre Trizuljakovu sakrálnu tvorbu.

Paradoxne sa mu naskytol nový priestor, kde mohol aj naďalej rozvíjať sochársky talent. Tvorba v oblasti umenia s náboženskou témou a pre sakrálny priestor tvorí v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia popri portrétnej tvorbe ťažiskovú oblasť jeho výtvarného pôsobenia.

Záujem o problematiku sakrálneho umenia sprevádzal umelca už od konca štyridsiatych rokov 20. storočia. Čoskoro po opustení miesta pedagóga si vytvoril nový umelecký program: „Chcem urobiť pár portrétov, modelovať sochy osláveného Pána Ježiša Krista...“

Pre Trizuljaka nastáva nová fáza tvorby. Spolu s ďalšími umelcami, najmä Vincentom Hložníkom a Ladislavom Záborským vznikajú pod ich rukami po celom Slovensku realizácie výzdoby a zariadenia mobiliára chrámov v novom pokoncilovom duchu.

Spomedzi približne dvadsiatich šiestich prác Alexandra Trizuljaka vynikajú zvlášť dve: Korpus ukrižovaného Krista z Kostola Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Zborove nad Bystricou (1973) a sklenený reliéf vzkrieseného Pána v Kostole Narodenia Panny Márie v Zelenči (1973).

Ukrižovaný a oslávený Kristus

Nadživotná postava ukrižovaného Krista v Zborove nad Bystricou upúta hneď pri vstupe do kostola. Sochár ju situoval na čelnú stenu chrámu. Vystreté Kristove ruky prispôsobil architektonickému zlomu steny v tvare písmena „V“.

Mohutný korpus dominuje celému priestoru, panvová kosť je zúžená, končatiny sú zveličené, ramená predĺžené – akoby chcel Kristus obsiahnuť a objať celý svet. Telo nášho Pána umelec vymodeloval s mimoriadnou citlivosťou a tvarovou pevnosťou.

Svaly sú napäté, na korpuse nie je jediná známka po nečinnom odovzdaní sa alebo rezignácii. Naopak, Kristus je tu zobrazený v aktívnej podobe, jeho umučené telo anticipuje svoje vlastné vzkriesenie. Alexander Trizuljak vyvinul vlastnú techniku, aby dotvoril vzhľad plastiky.

Z niekoľkých prútikov kovu vytvoril niečo ako korbáč, ktorým bičoval postavu Pána Ježiša Krista. Na povrchu tak vznikla spleť drobných i väčších zárezov, ktoré pripomínali utrpenie Ježiša Krista.

Aj napriek vytvoreniu tohto subtílneho detailu na povrchu celej plastiky si korpus Krista zachováva svoju pevnosť a životnú silu vyžarujúcu z istoty, s akou Alexander Trizuljak toto dielo vytváral. Monumentálny korpus je vyzdvihnutý vysoko nad úroveň pohľadu veriacich.

Ako mohutná, dynamická vertikála sa vznáša nad nami a vystretými ramenami nás pozýva k oslave života, sprítomňuje svoje oslávenie. Za týmto dielom sa skrýva obrovská vnútorná sila autora a jeho neoblomná viera vo vykupiteľskú silu utrpenia, ktorá presahuje hranice nášho sveta.

V teológii diela môžeme vidieť ozvenu myšlienok Pierra Teilharda de Chardin, obľúbeného autora Alexandra Trizuljaka, v ktorom sa vykupiteľská Kristova sila vzťahuje nielen na človeka, ale prenáša sa na celý kozmos.

Nanebovstúpenie Pána

Nanebovstúpenie Krista je posledné verejné zjavenie sa Ježiša apoštolom po jeho zmŕtvychvstaní, predtým než vystúpil v oblaku do neba. Alexander Trizuljak naznačil túto veľkolepú udalosť v Kostole Narodenia Panny Márie v Zelenči.

Na čelnej stene chrámu sa nachádza dvojmetrová reliéfna plastika zo zlato-žltého topásového skla. Postava vzkrieseného Pána je umiestnená na plastickom reliéfe z hliníkových lamiel. Sklenená plastika vďaka podsvieteniu vyžaruje tajomné, sťaby nadpozemské svetlo a akoby sa vznáša pred našimi očami.

Spolu s hrou odrazených svetiel sa nám pred očami odohráva duchovný, nadpozemský výjav. Pre Trizuljakovu tvorbu malo toto dielo veľký význam. Môžeme v ňom totiž vidieť akoby dvojaké vertikálne smerovanie.

Na jednej strane je to symbolický „dážď písmen“ – hliníková mozaika, ktorá evokuje hojnosť Božieho slova, ako dopadá a zúrodňuje našu starosloviensku zem, ako to v Proglase symbolicky napísal svätý Cyril.

Topásová plastika osláveného Krista, naopak, vystupuje smerom hore, k nebesiam; Syn ako najvzácnejší dar, ktorého v Duchu Svätom splodil Boh Otec, vracia sa k svojmu definitívnemu osláveniu.

Alexander Trizuljak, známy neznámy

V diele sochára Alexandra Trizuljaka nájdeme známe i menej známe plastiky. Jeho najznámejšou a najviditeľnejšou plastikou je už spomínaná socha Víťazstvo na bratislavskom Slavíne.

V parkoch našich miest, v interiéroch chrámov i v súkromnom vlastníctve sa však nachádza veľké množstvo sôch, ktoré unikajú pozornosti bežného diváka. Nielen realistické, ale aj mnohé konštruktivistické plastiky pripomínajú Trizuljakovo vzopätie k výšinám, k nekonečnu.

Napriek širokému záberu a mnohorakosti tvorby môžeme uňho pozorovať jedno výrazné smerovanie, tendenciu k transcendentnu, nekonečnu. Snaha nachádzať nové formy vyjadrenia nekonečna a hľadanie vzťahu k absolútnu boli typickou črtou jeho sochárskej tvorby.

Alexander Trizuljak bol vzdelaný a osvietený mysliteľ a tvorca, ktorý svoje myšlienky pretavoval v kove a zhmotňoval v kameni. Táto bohatá tematicky i štýlovo rôznorodá tvorba dodnes nebola reflektovaná, dielo by si s odstupom zaslúžilo kompletnú a súhrnnú štúdiu.