Veselé Vianoce, ujko Scrooge!

Raz – istého dňa z mnohých požehnaných dní roka, práve na Štedrý deň – starý Scrooge sedel v svojej učtárni a usilovne pracoval. Bolo zimné, mrazivé, štipľavé počasie, všade plno hmly, a mohol počuť, že ľudia vonku na dvore prechádzajú odfukujúc, bijúc sa rukami v prsia a dupajúc nohami na dlažbu, aby si ich zohriali. Zvony v meste len pred chvíľkou odbili tretiu hodinu, ale už bola celkom tma – ani cez deň nebolo mnoho svetla – a sviečky blikali v oblokoch susedných obchodov ako červené fľaky v hustom hnedom vzduchu. Hmla prúdila do izby každou štrbinkou a kľúčovou dierkou a vonku bola taká hustá, že protiľahlé domy zdali sa iba prízrakmi, hoci dvor bol nezvyčajne úzky. Keď človek videl, ako sa špinavý závoj hmly spúšťa a všetko zahaľuje, mohol si myslieť, že Príroda býva niekde blízko a varí pivo vo veľkom.

Sviečka a šál
Dvere Scroogeovej učtárne boli otvorené, aby mohol stále pozorovať svojho pisára, ktorý naproti v malej nejasnej cele, pripomínajúcej kotol, odpisoval listy. Scrooge mal v peci veľmi malý oheň, oheň pisárov bol však oveľa menší, takže vyzeral ako jediný kúštik uhlia. Ale nemohol si naložiť, lebo debnu na uhlie mal Scrooge v svojej izbe, a keď pisár vošiel do jeho izby s lopatou, zavše mu oznámil, že sa asi budú musieť rozísť. Preto sa pisár okrútil svojím veľkým bielym šálom a pokúšal sa zohriať pri sviečke; no toto úsilie nemalo úspechu pre jeho malú fantáziu.

Prečo máš byť napaprčený?    
„Veselé Vianoce, ujko! Nech ťa Pán Boh živí!“ ozval sa veselý hlas. Bol to Scroogeov synovec, ktorý tak kričal, že ho ešte ani nevideli, a už ho počuli.
    „Daj pokoj!“ hovoril Scrooge. „Hlúposti! Hlúpoty.“

    Rýchlou chôdzou v hmle a mraze sa Scroogeov synovec tak zohrial, že celý žiaril; tvár mal červenú a peknú, oči sa mu iskrili a z úst mu vychádzala silná para.

    „Vianoce že sú hlúpoty, ujko?“ hovoril. „To ani sám nemyslíš vážne.“
    „Ba myslím,“ hovoril Scrooge. „Veselé Vianoce! Akým právom si veselý? Prečo si veselý? Veď si dosť chudobný!“
    „No vidíš,“ odpovedal veselo synovec. „Akým právom sa teda chmúriš ty? Prečo máš byť napaprčený? Veď si dosť bohatý!“
    Scrooge nevedel, čo má narýchlo odpovedať, hovoril teda iba: „Daj pokoj“; a doložil: „Hlúposti! Hlúpoty!“
    „Nebuď napaprčený, ujko,“ hovoril synovec.

    „Ako nemám byť,“ odpovedal strýc, „keď žijem vo svete takýchto bláznov? Veselé Vianoce! Choď mi so svojimi veselými Vianocami! Veď pre teba sú Vianoce časom, keď musíš uzavrieť knihy účtov a musíš zistiť, že z každej položky cez celých dvanásť mesiacov pozerá na teba iba strata. Keby to záviselo odo mňa,“ pokračoval Scrooge rozhorčene, „každého blázna, ktorý behá sem-tam s ,veselými Vianocami´ na perách, by uvarili v jeho vlastnom vianočnom pudingu a pochovali so srdcom prepichnutým vetvičkou imela. Veru tak!“

    „Ujko!“ protestoval synovec.
    „Synovče!“ odpovedal prísne strýc, „osláv si Vianoce svojím spôsobom, a ja si ich oslávim tiež svojím.“
    „Osláviš,“ opakoval Scroogeov synovec. „Veď ty ich nikdy neoslavuješ.“
    „Nestaraj sa o mňa,“ odpovedal Scrooge. „Nech ti Vianoce prinesú mnoho úžitku. Mnoho úžitku, ako ti doteraz vždy priniesli.“

    „Myslím, že je mnoho vecí, z ktorých som mal radosť a ktoré mi nedoniesli úžitok,“ odpovedal synovec. „Medzi tie patria aj Vianoce. Ale vždy sa teším na Vianoce - hoci nemyslím na úctu, ktorou sme povinní ich posvätnému významu a pôvodu, ak je možné na niečo také zabudnúť – ako na krásny a milý čas odpúšťania, lásky a veselosti; veď je to jediný čas v celom dlhom roku, keď muži a ženy, ani čo by sa boli dohovorili, otvárajú svoje uzavreté srdcia a pozerajú aj na ľudí nižšie postavených ako na spolucestujúcich do hrobu, a nie ako na nižších tvorov, ktorých cesta vedie inde. A preto, ujko, hoci mi Vianoce nepriniesli do vrecka ani kúštik zlata alebo striebra, verím, že som z nich úžitok mal a aj budem mať. Nech Boh žehná každé Vianoce!“

    Pisár v kotle mimovoľne zatlieskal. Ale keďže ihneď pocítil, že jeho správanie bolo nevhodné, pohrabal oheň a odprevadil zo sveta aj poslednú slabú iskru.
    „Ešte jeden zvuk od vás,“ hovoril Scrooge, „a oslávite Vianoce stratou svojho miesta! Ste veľmi dobrý rečník, pán synovec. Čudujem sa, že ste sa nedostali do parlamentu,“ doložil obracajúc sa k synovcovi.

Láska je smiešnejšia než veselé Vianoce    
„Ale, ujko, nebuď najedovaný! Ozaj! Príď k nám zajtra večer!“
    Scrooge povedal, aby išiel do čerta, áno, tak to povedal. Do poslednej hlásky vyslovil svoju myšlienku – a dodal, že by ho tam už veľmi rád videl.
    „Prečo len?“ vykríkol Scroogeov synovec, „prečo?“
    „Prečo si sa oženil?“ pýtal sa Scrooge.
    „Lebo som sa zaľúbil.“
    „Lebo si sa zaľúbil,“ mrmlal Scrooge takým hlasom, ako by to bola jediná vec, ktorá je ešte smiešnejšia než veselé Vianoce. „Zbohom!“
    „Ale, ujko, veď ty si ma nikdy nenavštívil ani pred mojím sobášom. Prečo hovoríš, že neprídeš?“
    „Zbohom,“ hovoril Scrooge.
    „Nechcem nič od teba, nepýtam nič od teba, prečo by sme nemohli byť dobrými priateľmi?“
    „Zbohom,“ opakoval Scrooge.

    „Ľutujem z celého srdca, že si taký zarytý. Nikdy sme sa spolu nepoškriepili, aspoň nie z mojej viny. Skúsil som to s tebou na oslavu Vianoc a svoju vianočnú náladu si podržím aj naďalej. Nech ti Boh dá tiež veselé a príjemné Vianoce!“

    „Zbohom!“ hovoril Scrooge.
    „A šťastlivý nový rok!“
    „Zbohom!“ hovoril Scrooge.

    Synovec odišiel bez hnevlivého slova. Zastavil sa pri vonkajších dverách, aby želal veselé sviatky pisárovi, ktorý - hoci mu bolo zima -, bol vrelší ako Scrooge, lebo blahoželanie srdečne opätoval.

    „Ten je práve taký blázon,“ bručal Scrooge, ktorý to počul; „pisár, ktorý biedi s pätnásťšilingovým týždenným platom, so ženou a s rodinou. A ten hovorí o veselých Vianociach. Človek by mal chuť ísť do blázinca.“

Z KNIHY CHARLESA DICKENSA VIANOČNÁ PIESEŇ A INÉ NOVELY.
DRUHÉ VYDANIE.
TRNAVA: SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA, 1948. PREKLAD: EUGÉNIA A STANISLAV FELBEROVCI