Vianoce organisti naplno prežívajú
František Beer sa už vo svojom mladom veku zaradil medzi známych slovenských organistov. Snímka: Lucia Bihuncová
Aké boli vaše hudobné začiatky a ako sa postupne rozvíjal váš vzťah k hudbe?
K organu a chrámovej hudbe som sa dostal, keď som ako šesťročný začal miništrovať v miestnom farskom kostole. Neskôr ma vybrali na spev žalmov, a tak som popri miništrovaní niekoľko rokov vykonával aj túto funkciu. Vždy ma to však viac ťahalo od oltára na opačnú stranu kostola – k organu na chór.
Vďaka podpore mojich rodičov a vtedajšieho správcu Rímskokatolíckej farnosti Košice-Myslava Pavla Bugoša som sa mohol začať postupne hudobne rozvíjať. Neskôr som sa zoznámil s organistom Dómu sv. Alžbety v Košiciach Viliamom Gurbaľom. Občas potreboval výpomoc pri hraní v košických kostoloch, preto oslovil aj mňa.
Takto som ako 12-ročný zaskakoval raz u košických dominikánov. Moje hranie a zaiste aj potreba zabezpečiť hudbu po chýbajúcom organistovi spôsobili, že som v tomto kostole ostal vykonávať službu organistu ďalších jedenásť rokov.
Počas prvých mesiacov sa mi stávalo, že som sa musel cez ľudí stojacich pod chórom predierať, pretože im ani nenapadlo, že práve tento dvanásťročný chlapec je organistom. Častým hraním na bohoslužbách som získal akúsi rutinu a mohol som sa začať venovať cvičeniu náročnejších piesní a skladieb.
Ste absolventom cirkevnej hudby na uznávanej hudobnej akadémii v nemeckom Lübecku. Odborne vás tam viedol známy rakúsky organista Franz Danksagmüller. Ako došlo k tomu, že ste sa ocitli práve na tejto škole?
Pred pôsobením v Lübecku Franz Danksagmüller vyučoval vo Viedni, kde uňho študoval slovenský organista Marek Štrbák. Na základe jeho odporúčania som sa rozhodol prihlásiť na štúdium u tohto profesora.
V umeleckom svete je bežné, že sa za učiteľmi cestuje, a keďže profesor Danksagmüller medzičasom zmenil pôsobisko a odišiel do Lübecku, neostávalo mi nič iné, než sa vybrať na štúdium do severného Nemecka.
Išlo o tak trochu riskantný podnik – na začiatku štúdia som totiž nemal zabezpečené bývanie a po nemecky som nevedel povedať ani slovo. Všetko sa však nejako utriaslo; štúdiu jazyka som sa venoval šesť až sedem hodín denne. Môj profesor občas trochu nadnesene zažartoval, že na prvej hodine som mu nerozumel ani slovo a po polroku sa so mnou rozprával úplne plynule.
Spomeňte aspoň niektoré pre vás výnimočné udalosti a miesta, kde ste rozozvučali svojou interpretačnou bravúrnosťou tamojšie organy.
Som veľmi rád, že som sa koncertne mohol predstaviť už v takmer každom slovenskom meste - od Bardejova a Michaloviec cez Rožňavu, Spišskú Novú Ves, Banskú Bystricu, Kremnicu až po Nitru a Bratislavu.
Do rôznych kostolov však cestujem aj kvôli nahrávaniu piesní z Jednotného katolíckeho spevníka, ktoré uverejňujem na svojom youtubovom kanáli. Vyhľadávam kostoly, kde ľudia poznajú všeobecne neznáme piesne z JKS.
Ak je splnená táto podmienka a zároveň je spev ľudí zanietený, je to pre mňa ideálna symbióza. Takto som bol nahrávať v obciach ako Osikov, Selce, Veľké Chyndice či Žakovce.
Na ktoré piesne z Jednotného katolíckeho spevníka by ste upriamili našu pozornosť?
Všetky piesne od čísla 1 až po číslo 530 majú svoje čaro a sú pre mňa naozaj jedinečné. Ak by som mal byť konkrétny, veľmi rád mám piesne na Adventné a Vianočné obdobie, keďže práve tieto skladby sú pestrým prierezom dejín cirkevného spevu na Slovensku.
Niektoré dodnes spievané piesne vznikli ešte pred vydaním prvého slovenského katolíckeho spevníka, ktorý sa volal Cantus catholici a bol vydaný v roku 1655.
Väčšinu piesní z JKS vytvoril hudobný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský. Ako vnímate túto výraznú osobnosť našich hudobných dejín?
Ako väčšina slovenských skladateľov, spisovateľov, sochárov či maliarov, aj Mikuláš Schneider-Trnavský svojím návratom do vlasti po skončení štúdií v Budapešti, Viedni a Prahe obetoval svoju kariéru v prospech národa.
Keby totiž osobnosť s jeho talentom ostala pôsobiť v západnej Európe, som si istý, že by bolo dnes jeho meno vo svete rovnako známe ako Schuberta či Bartholdyho. Voči kultúre máme ako národ ešte obrovský dlh a často sme v minulosti „pochovali“ mnohých nadaných umelcov.
Na druhej strane možno nadnesene povedať, že by mal v slovenských rebríčkoch najhranejších skladateľov obsadzovať už desaťročia prvé miesto práve Mikuláš Schneider-Trnavský, lebo jeho piesne sa denne spievajú v stovkách kostolov na Slovensku.
Často počuť názor, že by bolo potrebné aktualizovať Jednotný katolícky spevník a dopĺňať ho piesňami, ktoré budú najmä mládeži oveľa prístupnejšie a budú pre ňu zaujímavejšie. Aký názor máte na to vy?
Sám Mikuláš Schneider-Trnavský sa v príhovore k prvému vydaniu JKS vyjadril, že si želá, aby sa spevník dopĺňal a rozširoval. Obdobie komunizmu podobné snahy obmedzilo a spevník ostal na desaťročia vo svojej pôvodnej podobe. Vývoj sa však nedá zastaviť - paralelne s piesňami z JKS môžeme v chrámoch dnes počuť aj iné piesne.
Veľmi by som sa tešil, ak by sa nám v 21. storočí podarilo vytvoriť fúziu toho najlepšieho, čo za posledné roky na Slovensku vzniklo: uchovať tie najhodnotnejšie piesne z JKS a obohatiť ich tým najlepším výberom z toho, čo dnes spieva mladá generácia.
Keďže sa v súčasnosti často z piesní z JKS spieva väčšinou len po jednej či dvoch strofách, tak často ani netušíme, aké hlboké texty sú ukryté v ďalších strofách.
Na šírení chrámovej hudby majú veľký podiel aj kňazi – želal by som si, aby občas meditovali nad textami piesní z JKS aj oni. Mnohé texty vyšli totiž z pier významných svätcov, kňazov a katolíckych básnikov.
Vedeli ste napríklad, že text piesne z JKS číslo 270 – Klaniam sa ti vrúcne - napísal svätý Tomáš Akvinský; a text piesne číslo 376 – Slávna si, Kráľovná - vyšiel spod pera svätého Ignáca z Loyoly?
Váš osobitý štýl hry na organe môže zaujať aj mladých, keďže vaše nahrávky možno nájsť aj na Youtube. S akými reakciami sa tam stretávate?
Stretávam sa s veľmi pozitívnymi reakciami, keďže mnohých organistov a milovníkov tohto druhu hudby inšpiruje, čo všetko sa dá s „obyčajnou“ piesňou urobiť.
Napríklad ju uviesť predohrou, ktorá hudobne podčiarkne atmosféru a text piesne; alebo aj počas sprievodu – ak sa spieva viac strof, je možné každú z nich obmeniť, miestami stiahnuť zvuk organa do úzadia, na iných miestach melódiu vygradovať, pridať akési nadhlasy - akoby hral celý nebeský orchester.
Prichádzajú sviatky Narodenia Pána, ktoré sú zakaždým sprevádzané množstvom nádherných kolied. Aké spomienky, aj hudobné, sa vám viažu k Vianociam vášho detstva?
Jedným z darov, ktorým ma počas detstva rodičia obdarovali, bol Jednotný katolícky spevník pre organistov, teda s notami. Keďže mnohé piesne som už z kostola poznal, naštartovalo ma to, aby som sa ich naučil aj sám hrať.
O pár rokov neskôr som práve počas Vianoc odohral ako desaťročný svoju prvú omšu v kostole v obci Baška. Pamätám si iba, že jednou z piesní bola pieseň číslo 56 – Kde si, náš Mesiáš, a keďže bola pre mňa organová lavica príliš vysoká, nedosiahol som nohami na pedál.
A ako zvyknete tráviť Vianoce v súčasnosti? Zaiste pri ich prežívaní nechýba organová hudba či vianočné koledy, keďže Vianoce sú pre vás aj „pracovne vyťaženým“ obdobím, keď hrávate oveľa častejšie v kostoloch.
Organista trávi Vianoce v kostole. Väčšinou sa pre organistu Vianoce začínajú už po Dušičkách – ak diriguje chrámový zbor, treba spevy vopred nacvičiť. Po Štvrtej adventnej nedeli sa rozbehne kolotoč svätých omší, pre mňa aj koncertov, ktorý sa skončí až v polovici januára.
Vianoce mám však veľmi rád a neľutujem, že napríklad kvôli svätým omšiam na Nový rok chodím na Silvestra spať často už hneď po polnoci. Vianoce si organisti užívajú, pretože do spevu kolied sa zapája takmer každý. Pre organistu je totiž vždy radosťou, keď ľudia na svätej omši nadšene spievajú.
Ktoré koledy sú vašou takpovediac srdcovou záležitosťou? Možno to bude aj menej známa vianočná pieseň z JKS, keďže sa snažíte aj o propagáciu piesní s nízkou frekventovanosťou používania?
Okrem známych kolied, ktoré pravdepodobne každý veriaci pozná, hrám veľmi rád pieseň číslo 86 z JKS - Spasiteľ sveta zrodil sa. Tá patrí medzi najstaršie zachované koledy a pochádza spred 16. storočia. Okrem hlbokého textu má aj veľmi zaujímavú melódiu. Naučil som ju spievať ľudí v jednom z kostolov, kde pravidelne hrávam, a myslím, že sa celkom uchytila.
K Vianociam neodmysliteľne patrí najznámejšia koleda – Tichá noc; aké pocity vás zaplavujú pri jej organovej interpretácii počas polnočnej svätej omše alebo celkovo počas Vianoc?
Táto pieseň mala na Slovensku zaujímavý vývoj – starší ľudia si možno spomínajú, že pred desaťročiami vôbec nebola veľmi rozšírená. Dnes je pre ľudí taká významná, že aj keď sa v mnohých kostoloch spieva až na záver polnočnej svätej omše, všetci počas nej ostávajú stáť na svojich miestach.
Želal by som si, aby to takto bolo aj počas ostatných piesní, keďže iné piesne z JKS sú podobne krásne, ak nie aj viac. Zakončiť svätú omšu spoločným spevom je podľa mňa veľmi pekný zvyk.
A vaše obľúbené vianočné skladby pre organ, ktoré nechýbajú vo vašom vianočnom repertoári?
Svoj repertoár sa snažím pravidelne obmieňať, teda nikdy nezotrvám dlho pri už nacvičenej skladbe. Preto sa často stáva, že každý rok či dva hrám aj počas vianočných koncertov vždy iné diela.
Mám rád všetky hudobné slohy od renesančnej a barokovej hudby cez romantickú až po súčasné diela pre organ. Svoj program sa vždy snažím zostaviť tak, aby si v ňom každý typ poslucháča našiel niečo, čo ho zaujme a dotkne sa ho na duši.
Ťažiskom nášho rozhovoru je slovo organ a hudba. Čím je teda pre vás organová hudba?
Organová hudba je pre mňa jedna z krásnych foriem umenia, ktoré pôvodne vznikli nato, aby ešte viac umocnili hĺbku liturgie a iných slávení, napríklad modlitby vešpier. V krajinách, kde sa spev ľudu nepestoval, zaujímala sólová organová hudba dlhé storočia centrálne miesto počas bohoslužieb.
V našich končinách však mal pred sólovou organovou hudbou vždy prednosť spev ľudí. Na Slovensku je organová hudba viac doménou koncertov. Vnímam ju však nielen ako kultúrnu hodnotu, ale aj ako prostriedok evanjelizácie.
Ktorí hudobní skladatelia, ktorí tvorili či tvoria skladby pre organ, sú pre vás výnimočnejší než ostatní?
Keďže som študoval v severnom Nemecku, mám veľmi rád skladby Dietricha Buxtehudeho, ktorý v meste Lübeck pôsobil. Patril medzi takých významných skladateľov, že Johann Sebastian Bach prešiel pešo štyristo kilometrov, len aby si ho mohol vypočuť a niečo sa od neho naučiť.
Prejdime od organovej klaviatúry k podobám voľného času vo vašom podaní. Čo najradšej robíte, keď nehráte na organe?
Veľmi rád športujem, okrem turistiky a behu sa venujem minimálne tri dni v týždni silovému tréningu.
Mám rád faktografické knihy najmä z oblasti histórie, kde je mojou doménou druhá svetová vojna. Nepohrdnem ani dobrým filmom, zaujímam sa o politiku a rád si niečo dobré uvarím.
A na záver: aké vianočné želanie by ste venovali čitateľom Katolíckych novín?
Čitateľom by som rád zaželal, aby sa aj cez ich spoločný spev vianočnej koledy počas modlitby pri rodinnom štedrovečernom stole ešte viac umocnilo tajomstvo Narodenia Pána.
František Beer
Organista František Beer popularizuje liturgickú hudbu a piesne z kancionála. Pochádza z Košíc-Myslavy, kde zvykne hrávať v tamojšom kostole. Študoval na konzervatóriu v Košiciach odbor cirkevná hudba, ale aj na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave u organistu Marka Vrábela.
Dôležitou kapitolou v jeho živote bolo štúdium na hudobnej akadémii v Lübecku. „Študovať na takej významnej škole znamená mať k dispozícii perfektné hudobné nástroje na cvičenie i vyučovanie či bohatú univerzitnú knižnicu plnú rôznych nôt a publikácií.
Obohatí to človeka aj ľudsky, keďže medzi mojich spolužiakov patrili mladí ľudia z rôznych štátov sveta: od Japonska cez Kóreu, Čínu, USA, Rusko až po Argentínu, Brazíliu či Nórsko,“ vyratúva František Beer.
Na lübeckej hudobnej akadémii ho vyučoval významný rakúsky organista, profesor Franz Danksagmüller, ktorý je známy svojou otvorenosťou pre rôzne hudobné žánre a experimenty. „Viackrát sme ako študenti pod jeho vedením tvorili improvizované koncerty s hudbou k nemým filmom.
Bol som činný aj na projekte, ktorý tlmočil predstaviteľom mesta, s čím občania nie sú spokojní – vo forme krátkych viet sme pozbierali ich sťažnosti, zhudobnili ich a pred radnicou sme mali potom koncert,“ spomína na etapu svojho študentského života v Lübecku, kde pôsobil po prvom roku štúdia ako asistent hlavného organistu v Kostole sv. Jakuba.