Vitajte v ukrajinskom kláštore

Zlaté kupoly, komplex mnohých budov s výzorom a štruktúrou paláca obohnaného hradmami; to všetko v kontraste so všednou metskou výstavbou nie príliš bohatého regiónu. Aj tak na prvý pohľad pôsobí počajevský kláštor, do ktorého sa slovenskí filmári na čele s režisérom Erikom Prausom vybrali natočiť dokument Volanie (2019). 

Mária Bilá 30.11.2019
Vitajte v ukrajinskom kláštore

Traja muži, ktorí uverili v jediného Boha - a šli za ním. Snímka: www.filmvolanie.sk

Nebola som na novinárskej premiére, ale na bežnej projekcii. Ušlo sa mi miesto pri ukrajinskej rodine, obďaleč sedela rehoľná sestra aj uhundraná dáma, trio tridsiatničiek – meškajúcich kamarátok i nejaký ten intelektuálne nastavený vlk samotár – zišli sme sa skrátka rôznorodá zmeska. 

Moje veľké očakávania sa každou novou scénou menili na menšie rozpaky – a na konci na otázku: O čom to vlastne bolo? 

Možno o troch mužoch
Alebo o tom, ako naznačuje názov, o volaní, ktoré začuli - a na ktoré odpovedali. Každý z vlastnej stoky. Autori si totiž za aktérov nezvolili žiadnych „pánbožkárov“.

Otec Nazarij sa kedysi v role postsovietskeho mafiána nevyhol nelegálnym praktikám, ktoré možno považovať za klišé onoho časopriestoru.

Z túžby vstúpiť do kláštora opustil rodinu na čele s nesúhlasiacou manželkou (apropo, hoci on i dokument chcú ukázať, že jeho vzťahy s rodinou sú teraz v pohode, pri sledovaní jeho telefonátu s dcérou som mala skôr pocit „povinnej jazdy“ než úprimného rozhovoru dvoch spriaznených ľudí).

O čosi menej dramatický príbeh má za sebou jeho rovesník, otec Gabriel.

Očividne poriadny „kvietok“ bol generačne najmladší člen predstaveného tria, otec Vicilentius. Drogy, techno párty, čoraz viac problémov.

Pre človeka, ktorý pozná životné príbehy typu svätý Augustín (či ešte lepšie podobné svedectvá duchovného prerodu z vlastného okolia), asi nebude životný obrat v štýle Pavlovho Damasku až taký dramatický a nečakaný ako pre agnostika alebo ateistu.

Aj pre veriaceho však môže byť celkom exotickým až extrémnym (ale ktohovie, pre niekoho azda aj inšpirujúcim), s akou vervou sa vrhli na pokánie obrátenci, ktorých už spoznávame ako mníchov a ich minulosť je retrospektívnym verbalizovaním.

Narážam najmä na spanie v truhle, ozdobu interiéru vo forme mini lebiek a podobne.

Divák sa zrejme nezbaví dojmu, že títo traja – čo ako sympatickí – mnísi asi nebudú prototypnými obyvateľmi Počajevskej Lávry, skôr dôkladne selektovaným typom zaujímavých respondentov. 

Možno o kontrastoch
Oproti Slovensku chudobnejšia Ukrajina a jej honosná kláštorná pompa.

A oproti Ukrajine bohaté Slovensko, ktoré cirkevníkom neraz zazlieva i príjem vo výške minimálnej mzdy, si môže oči vyočiť nielen pri pohľade na všetky tie zlaté veže a ikonostasy, ale i na to, že miestni (aspoň teda v medziriadkovej optike dokumentu) s ňou nemajú problém.

Kontrastov (i paradoxov) je však viac; dosť.

Malí ľudkovia vo veľkých priestoroch. Veľký kláštor, ktorý sa týči nad opticky malým mestom. Čierne habity vo svete farieb. Sloboda kláštora verzus sloboda aleje, ktorá k nemu vedie. Jelene, ktoré sa popásajú vedľa sliepok. Mních, ktorý mal preplnený chorobopis, no odkedy spáva v truhle, je zdravý.

Spomienka spovedníka na rozhádaných dospelých, ktorí sa prišli sťažovať na cudzie hriechy – a slzy dieťaťa, ktoré vyznávalo, aký je veľký hriešnik. 

Možno o transcedentne
Ticho. Pokoj. Šeptavé spovede tlmené štólou prehodenou cez hlavu. Vietor hladkajúci láne nekonečných polí. Dlhé zábery na oblaky. Hodiny modlitieb a askéz. Zasnené pohľady na ikonostas.

Zástupy veriacich; v dave tlačenica, z vtáčej perspektívy však temer choreografia. Možno čosi ako transcendentálny tanec. A hlavne tá hudba.

Pre tých, čo chodia či aspoň občas boli v cerkvi, nebude prekvapením. Viem si však predstaviť, akou silou zasiahne toho, kto sa nikdy nevybral za východné hranice – lokálne či duchovné.  

Možno o nás
Minúty plynú, zábery sa striedajú, väčšinou pomalé, väčšinou nenadväzujúce.

Občas stereotyp kláštorného života (pre diváka, pravda, dostatočne exotický, a teda zaujímavý) naruší nejaká tá cirkevná slávnosť, púť; väčšinou je to však o malých, zdanlivo akoby náhodných dieloch skladačky troch životov v jednom kláštore, z ktorých si každý divák poskladá v hlave vlastný príbeh.

Pretože pre každého bude dokument o niečom či niekom inom. Aj o takom, čo sa nezmestí do tejto recenzie. 

Svetlá sa rozsvietia, titulky bežia, ľudia sa dvíhajú.

Starší pán telefonuje a s určitými rozpakmi komentuje naznačené bohatstvo kláštora. Členovia ukrajinskej rodinky si počas filmu švitorili zrejme čosi o zobrazených lokáciách a zvykoch. Odchádzajúca rehoľníčka pôsobí dojmom, akoby si konfrontovala vlastné volanie. Všetci si odnášame to svoje. 

Je to totiž ten typ filmu, ktorý každému dáva to, čo jeho je.