Vytvoriť si vzťah k rodičovstvu je kľúčové

V čom boli Matky pre vás ako divadelných tvorcov zaujímavé? 
Matky sme mali vytipované už dlhšie a hľadali sme vhodnú príležitosť na ich uvedenie i na dobrú hereckú konšteláciu, pretože v románe sú výrazné ženské postavy.

Keď sme sa v divadle rozhodli, že budeme netradičným spôsobom sláviť 75. výročie Slovenského národného povstania a premiéru nejakej hry uvedieme v predvečer výročia 28. augusta 2019, povedali sme si, že Rankovov román je na to dobrá voľba, lebo ponúka pohľad na vojnu a povojnové udalosti celkom z iného pohľadu.

Znamenalo to však, že sme tomu museli obetovať divadelné prázdniny.

Na románe nás zaujala prepojenosť histórie a medziľudských vzťahov.

Historické udalosti ovplyvňujú život obyčajných ľudí, ktorí sú aktérmi tohto príbehu, a zisťujeme, ako dejiny hýbali človekom a človek dejinami.

Dozvedáme sa to cez silné príbehy o matkách a ich deťoch. 

V divadelnej adaptácii ste tému matiek ešte zvýraznili a tému materstva ste posunuli až do psychologickej roviny. 
Ten rozmer v románe skrytý je, my sme sa ho snažili ešte viac zdôrazniť.

V hre nachádzame rôzne typy matiek – matku, ktorá nemôže mať deti, ale ich chce; matku, ktorá má dieťa, ale nemôže s ním žiť; matku, ktorá má dieťa, ale ho nechce a nevie si s ním vybudovať vzťah; matku, ktorá čaká dieťa a nevie sa rozhodnúť, či si ho má nechať.

Myslím si, že je to téma v spoločnosti veľmi aktuálna. 

Metaforickou postavou nenarodeného dieťaťa, ktoré je prítomné na scéne, ale nič nehovorí, získala inscenácia doslova prolife posolstvo. 
O nejakom prolife posolstve sme sa s režisérom nikdy nerozprávali.

Prítomnosť dieťaťa – teda herečky s nadrozmernou hlavou bábiky – sme vnímali ako priam surrealistický prvok.

Celý čas sa pohybuje po scéne a reaguje na to, čo sa deje okolo neho. Hoci matka ešte nemá možnosť vidieť svoje dieťa fyzicky, ono má už určené genetické kódy i vlastnosti a je to samostatná osoba.

Na inscenácii bol pre nás kľúčový vzťah k rodičovstvu. Deti sa učia tomuto vzťahu odmalička a veľmi závisí od toho, aký vzťah majú k rodičovstvu jeho rodičia.

Vidíme, aké je dôležité, aby dieťa dostalo od rodiča v prvom rade lásku. Potom má dobré predpoklady na to, že tú lásku bude vedieť odovzdať ďalej.

Božidara Turzonovová má na konci krásny monológ na túto tému: „A ty chceš ako vychovávať svoje dieťa, keď nenávidíš vlastnú matku? Nenávisť je ako bremeno. Vláčiš ho, vláčiš, až ťa úplne zadlávi.“

Napriek ťažkej téme sa vám do hry podarilo zakomponovať neprvoplánové vtipné prvky. Bol to zámer alebo vznikli situačne? 
Ide o režijný rukopis Matúša Bachynca, ktorý sa zaoberá historickými témami, zvlášť 50. a 60. rokmi minulého storočia.

Vždy sa do toho usiluje nenápadne zakomponovať aj nejaký fór, ktorý vychádza z absurdity doby a situácií. 

Spolupracovali ste pri adaptácii s autorom románu Pavlom Rankovom? 
Keď nám Pavol Rankov schválil, aby sme jeho román adaptovali, bol sa pozrieť na inscenácie, ktoré sme robili predtým, a naša práca sa mu veľmi páčila.

Dal nám úplne voľnú ruku, ale adaptáciu sme mu dali prečítať, skôr ako sa začalo skúšať, pretože tam vzniklo viacero motívov, ktoré neboli v knihe rozpracované alebo boli len okrajové – napríklad postava Luciinej matky, ktorá dcéru posiela na potrat.

Jemu sa všetky naše rozpracovania páčili a bol milo prekvapený, čo sa nám z toho podarilo vyťažiť.

Román z veľkej časti opisuje, čo sa dialo v gulagu, my sme od gulagu odstúpili, nechali sme jednu-dve scény, aby sme ukázali jeho drsnosť, a radšej sme rozohrali tému matiek a materstva.

V našej adaptácii sa ukazuje, že rodičovstvo je obrovská zodpovednosť – dieťaťu nedávame iba jedlo a vzdelanie, ale učíme ho aj to, aby bolo dobrým človekom.