Vzdelaný gavalier, ktorý vždy vedel potešiť rýmom

Čím vás vedel Viliam Turčány dostať? Rýmom? Úsmevom? Skutočnosťou, že to bol majster svojho remesla na hranici geniality?

Ivan Šulík: Myslím, že všetkým, čo ste povedali. A ešte veľkou mariánskou úctou. Niekedy som premýšľal, či vie Vilko hovoriť inak ako v rýmoch. Obdivoval som jeho nesmiernu vzdelanosť a kozmopolitný rozmer, hoci prakticky celý život (s pár výnimkami) prežil na Slovensku.

Martina Grochálová: Svojou galantnosťou, každým slovom, ktoré povedal, neskutočnou vzdelanosťou – a myslím, že výraz genialita tu naozaj nie je nadnesený. Keď sme sa pred pár rokmi stretli naposledy na káve, nepozdravil dobrý deň, ale krásne po vilkovsky: „Prišla ku mne potecha od svätého Vojtecha.“ Tento slogan sme následne dali aj na naše tašky, aby si čitatelia a zákazníci odnášali zo Spolku svätého Vojtecha to, čo poteší ich dušu.

Čo ste na ňom osobne obdivovali? Čo ste si na ňom vážili?

Ivan Šulík: Obdivoval som jeho talent a vážil som si jeho pokoru a skromnosť. Bol to človek naplno oddaný poézii, literatúre, slovu. Poéziu dokázal vniesť do situácie bežného dňa, no nie spôsobom, že by ukazoval na seba. Nikdy nebol stredobodom, neprezentoval sa ani sa nedral do popredia. Bol to majster slova, človek a básnik, akých na svet mnoho neprichádza.

Martina Grochálová: Múdrosť a skromnosť. Hoci som bola v čase, keď som ho osobne spoznala, mladá redaktorka, ktorá mu skúsenosťami a vedomosťami nesiahala ani po členky, nikdy som nepocítila nadradenosť či neprijatie. Naopak, človek mal pri ňom pocit, že je jeho dávnym priateľom. Keď sme sa raz rozprávali na jednej prezentácii, povedal mi: „Poďte, sadneme si sem na schody.“ A tak sme sedeli spolu na schodoch ako dávni priatelia.

Viliam Turčány o nikom nikdy nepovedal zlé slovo – máte aj vy túto skúsenosť?

Ivan Šulík: Máte pravdu, rozprávať sa s ním dalo o všetkom a aj pri obyčajných veciach ste mali dojem, že sú vznešené. Slová ako ohováranie či osočovanie azda v jeho bohatom slovníku ani neboli.

Martina Grochálová: Keď som sa dopočula o smrti Viliama Turčányho, nebola som smutná. Na tvári sa mi rozlial úsmev, pretože som mala naňho len milé a radostné spomienky. Spontánne som povedala, že už sa určite teší s Dantem v nebi. Nedokázala som si v jeho prípade spomenúť na nič zlé a ani na to, že by on niekedy povedal niečo zlé o iných.

Ako reagoval, keď ste mu v roku 2019 priniesli nové vydanie Božskej komédie?

Ivan Šulík: Bol veľmi milo prekvapený a mal nesmiernu radosť. Tešil sa už vtedy, keď sme mu vraveli o zámere vydať Božskú komédiu v jednom zväzku, a veľmi nám to prial. My sme zas dúfali, že sa tohto vydania dožije, čo sa aj podarilo. Keď sme za ním prišli s nádhernou a veľkou knihou, spamäti nám recitoval celé pasáže z Božskej komédie a detailne rozprával o tom, ako na nej pracoval.

Martina Grochálová: Mal veľkú radosť, listoval v knihe a recitoval pritom úryvky z Božskej komédie. Myslím si, že to bol počin, ktorý si zaslúžil, a som rada, že kompletné vydanie Božskej komédie vyšlo ešte za jeho života. Veď na nej pracoval tridsať rokov. V dnešnej rýchlej dobe, zameranej na výkony, sa to zdá priam neuveriteľné.

Myslíte si, že keby sa Viliam Turčány stretol s Dantem, boli by z nich najlepší priatelia?

Ivan Šulík: Neviem, či by boli priatelia, bez preháňania však možno povedať, že Viliam Turčány bol slovenský Dante, bol Danteho pendantom v našej kultúre.

Martina Grochálová: O tom nepochybujem, ani netreba použiť to keby. Oni nimi boli a bolo to celoživotné duchovno-literárne priateľstvo.