Zaspala navždy ako jej Ofélia

„Kto by si nepamätal jej charakteristicky sfarbený hlas, ladený zvláštnou temnotou, výraznú hru očí, ktorá bola jedným z najpútavejších výrazových prostriedkov jej prejavu. Kto by nepostrehol, že táto skromná, úctivá, tolerantná dáma v každom prejave i osobnom styku vyniká prirodzenou noblesou a vysokou úrovňou intelektu,“ týmito slovami charakterizoval režisér Juraj Svoboda v knihe Dali nám viac, ako (sme) si mysleli divadelnú herečku Elenu Volkovú, výraznú osobnosť košického javiska.

NEĽAHKÝ ŠTART DO ŽIVOTA

Život ju pritom postavil pred tvrdú skúšku ešte predtým, než vôbec prišla na svet. Tvár svojho otca Juraja Volka nikdy neuzrela, zomrel totiž tri mesiace pred tým, než sa v Kláštore pod Znievom narodila.

Vyrastala teda len s mamou, ktorá pracovala ako poštová úradníčka, čo znamenalo odchody na týždňovky, a tak Elena často ostávala doma len so starými rodičmi.

To sa však zmenilo, keď jej mama neskôr spoznala profesora Jána Koperdáka, ktorý prišiel učiť na tamojšie katolícke gymnázium, a po dvojročnej známosti sa v roku 1935 vzali. Otčim Elenu s láskou prijal za svoju.

„Veľmi sa jej venoval, našla v ňom otca,“ spomína Juraj Koperdák, jeden zo štyroch súrodencov, ktorí Elene v tomto manželstve pribudli.

KURZ U SLÁVNEHO HERCA

Elena mala od detstva vlohy svojej krstnej mamy Márie Volkovej, známej a obľúbenej ochotníckej herečky. Ako vynikajúca žiačka si preto po maturite podala prihlášku nielen na filozofickú fakultu bratislavskej Slovenskej univerzity, odbor slovenčina a francúzština, ale popritom aj na dramatický odbor Štátneho konzervatória v Bratislave.

V Príbehu na brehu rieky z roku 1960 si zahrala po boku Ivana Rajniaka (vľavo), ktorý tiež začínal v Košiciach.

„Boli to časy, keď sa síce ochotnícke herectvo medzi bežnými ľuďmi uznávalo, ale to profesionálne sa považovalo za niečo, takpovediac, nie úplne čisté. Mama sa preto o  tom rozprávala aj s  vtedajším kaplánom v Kláštore pod Znievom Imrichom Ďuricom. Bol som ako dieťa svedkom, keď jej povedal: Pani Koperdáková, keď ju to k herectvu ťahá, nechajte ju, nebude to také zlé. Mamu to upokojilo.“

Elene tak už nič nestálo v ceste, aby uskutočnila svoje životné poslanie. Utvrdil ju v ňom študijný pobyt vo Francúzsku, keď ju do svojho kurzu prijal slávny francúzsky herec a režisér Jean-Louis Barrault, hlavný predstaviteľ vtedajšieho veľkého hitu Deti raja.

„Spomínala, že mu napísala v mladíckej naivnosti. O to prekvapenejšia bola, keď ju do hereckého kurzu prizval. Strávila v ňom asi tri mesiace a vrátila sa úplne nabitá a definitívne rozhodnutá vydať sa hereckou cestou.“

PRAX TVRDŠIA AKO TEÓRIA

Rodina sa sťahovala z Kláštora pod Znievom do Košíc, a tak si aj mladá Elena podala prihlášku na konkurz do tamojšieho divadla, kde ju v roku 1947 aj prijali.

„Najprv bývala s otcom na učiteľskom internáte, lebo s bývaním bol po druhej svetovej vojne veľký problém. Neskôr sa mu však podarilo vybaviť pekný päťizbový byt, a tak sa za ním potom už presťahovala celá rodina. Elena mala vlastnú izbu a natrvalo ostala bývať s rodičmi.“

Nástup na košickú divadelnú scénu, kde bol riaditeľom chýrny režisér Janko Borodáč, bol neprehliadnuteľný. Skúsenosti z francúzskeho pobytu v kombinácii s nesporným talentom a ľubozvučnou slovenčinou jej otvorili bránu k  množstvu zaujímavých rolí. Začínala Kristínou v hre Veľká noc a Ľudmilou v Najdúchovi.

„Ako každý herec, presvedčila som sa, že prax je tvrdšia ako vysnívaná teória,“ vyjadrila sa v dobovej tlači.

NEZABUDNUTEĽNÁ MEDEA

V košickom divadle napokon strávila úctyhodných štyridsaťdva rokov, vyzdvihnúť možno jej stvárnenie Zuzky v Statkoch-zmätkoch, Iriny v Troch sestrách, Ofélie v Hamletovi, ale takto by sa dalo pokračovať ešte dlho.

Kritika vysoko vyzdvihla najmä jej výkon v hlavnej úlohe tragédie Medea v roku 1971. „Pochvalne sa pristavujeme pri výkone Eleny Volkovej v titulnej postave, ktorý je pozoruhodným a  pre herečku osobnostným dokumentom. Rola korešponduje s herečkiným naturelom aj inteligenciou, s jej kultivovanosťou reči... Vyrastala v civilnom a civilizovanom prejave od scény k scéne, naberala na intenzite a kvalite, tvorivo a tvárne,“ recenzoval po premiére uznávaný publicista Gabriel Rapoš.

„Divadlo, literatúra, poézia, to boli jej lásky. Mala rada ruskú klasiku, ale aj Hviezdoslava, Tajovského či Kukučína. Obľúbila si rozhlas, kde tvorila literárne pásma, do národného archívu v Martine som ich poslal celý štós. Do televízneho sveta výraznejšie neprenikla, v tom bolo košické divadlo v tieni bratislavského, hoci tu bola porovnateľná hviezdna garnitúra a veľké osobnosti,“ hovorí Juraj Koperdák, ktorý má kariéru o trinásť rokov staršej sestry dobre zmapovanú cez novinové výtlačky i archívne fotografie.

MILOVALA SLNKO, KVETY, ĽUDÍ

Divadlu obetovala veľa, nosila ho v srdci, okrem toho prekladala z francúzštiny. Vedela si však vyhradiť čas aj na to, aby mohla relaxovať v záhrade alebo na svojom obľúbenom kúpalisku. „Vyhrievať sa celé hodiny na slniečku, to bola jej veľká záľuba. Vzala si do kapsičky nejakú knižku na čítanie a už išla.“

A  keď ročné obdobie tomuto druhu oddychu neprialo, svoju pozornosť sústredila na psíka, ktorého neskrývane rozmaznávala. Alebo na kvety rôzneho druhu, v izbe mala hotovú botanickú záhradu.

Nezabúdala ani na ľudí okolo seba. Juraj Koperdák si dobre pamätá, ako mu iskrili oči, keď ho na Vianoce prekvapila vytúženými cestopismi Zikmunda a Hanzelku.

„Keď jej krstná mama ostala chromá na vozíku a navyše jej bratovi po znárodnení zobrali tabakový podnik v Žiline, nebola ľahostajná k ich biede, ale finančne ich podporovala. Pozorná bola aj voči starým rodičom, vracala im lásku, ktorú jej dávali, keď s nimi ako polosirota trávila čas, pokiaľ mama chodievala za prácou.“

NEUTÍCHAJÚCE NADŠENIE

Ani pribúdajúci vek neuberal nič z jej energie. Hrala, režírovala, prekladala, učila javiskovú reč na košickom konzervatóriu. Divadelný kolega Jozef Hodorovský opísal, že jej charakterové herectvo vrcholilo práve v jej zrelom veku: „Ako roky utekali, Elenke Volkovej sily neubúdali. Prejavovala toľko talentu, toľko nadšenia.“

Elena Volková pôsobila v košickom divadle 42 rokov.

A vďačné publikum nešetrilo po predstaveniach záplavou kvetín, ktoré potom vôňou napĺňali i košický Dóm svätej Alžbety, kam tieto dary od divákov zvykla s rodinou zaniesť, aby potešili všetkých tých, ktorí pokľakali v katedrále k modlitbe.

Kvietky, ktoré tak veľmi ľúbila, sa však už v roku 1989 znenazdajky objavili i na mieste, kde to jej najbližší ešte nečakali – na jej vlastnom hrobe.

VÝJAV ROZPLAKAL AJ SESTRIČKY

Nemala vážnejšie zdravotné problémy, tešila sa na chystaný divadelný výjazd do Moskvy. Pred novou sezónou si bola oddýchnuť pri mori v Španielsku, ale keď sa plná zážitkov z letnej dovolenky vracala, v Bratislave ju postihla mozgová príhoda.

„V nemocnici na Kramároch sme sa potom ešte v posledný augustový deň rozprávali, tešila sa, že pôjde domov,“ povzdychne si aj po rokoch Juraj Koperdák. Žiaľ, namiesto rehabilitácie prišla ďalšia mozgová príhoda, ktorá už mala fatálne následky.

„Mama stále verila, že prídeme za ňou a stane sa zázrak ako v evanjeliovom príbehu o uzdravení Jairovej dcéry. Už nás však nevnímala. Mám pred očami, ako mama nad ňou lamentovala: Elenka, dievčatko moje, prebuď sa, to som ja, tvoja mamina, prišla som ťa pozrieť... Keď okolostojace sestričky videli, ako vtedy 90-ročná starenka narieka nad svojou dcérou, všetkým bolo do plaču. O dva dni nato Elenka zomrela.“

Posledná rozlúčka sa konala v Košiciach, pochovaná je na cintoríne v rodnom Kláštore pod Znievom. „S  batôžkom líčidiel odchádzala z divadla, keď ho začali opravovať, v  smutnej predtuche, že sa sem už nevráti. Zaspala navždy ako jej Ofélia. Láska bola jej životom a život láskou,“ napísal herec a publicista Jozef Hodorovský.

„Divadlo, literatúra, poézia, to boli jej lásky. Mala rada ruskú klasiku, ale aj Hviezdoslava, Tajovského či Kukučína.“

Elena Volková sa narodila 1. júla 1924 v Kláštore pod Znievom. V roku 1947 nastúpila do Činohry Národného divadla v Košiciach. Za 42 rokov v ňom odohrala množstvo postáv – Kristína (Veľká noc), Ľudmila (Najdúch), Blanka (Skrotenie zlej ženy), Zuzka (Statky-zmätky), Irina (Tri sestry), Miluša (Dobrodružstvo pri obžinkoch), Eugénia (Eugénia Grandetová), Ferhunde (Prvý deň sviatočný), Ofélia (Hamlet), Tatiana (Meštiaci), Medea (Medea) a ďalšie. Prekladala z francúzštiny, okrem iného i hru Mníška, v ktorej aj sama hrala. Účinkovala tiež v košickom rozhlase a je autorkou viacerých literárnych pásem. Zomrela 18. septembra 1989 vo veku 65 rokov.