Žena v Božej službe

Mnohí vás vnímajú ako ženu v Božej službe – aj sama seba by ste takto charakterizovali?

Sama pre seba asi nepotrebujem žiadne škatuľky, ale vlastne pokiaľ som pre ostatných žena v Božej službe, tak s tým súzniem, vážim si to a radujem sa z toho so všetkou pokorou. Vždy ma skôr mrzelo označenie „farárka, ktorá nosí podpätky a rúž“, ale treba uznať, že to tak veľa rokov bolo.

Až som z toho nakoniec nejako „vyrástla“, ak to tak môžem povedať. V cirkvi slúžim Bohu a ľuďom desať rokov, mojou prvou úlohou bola pastoračná asistentka, potom som prijala diakonskú vysviacku a až neskôr kňazskú vysviacku. Medzičasom som doštudovala teológiu, psychológiu a špeciálnu pedagogiku.

Kedy ste povedali Bohu svoje „fiat“ – hľa, služobnica Pána? Spomínate si na presný moment, ktorý rozhodol, že definitívne vstúpite do Božích služieb?

Moja cesta k cirkvi sa začala krstom. Prijala som meno Viktorie, na počesť Božieho víťazstva. Ja môžem bojovať, ako mi sily stačia, ale bez Božej pomoci a prítomnosti nebude mať tento boj zmysel. V mojom živote vyhrala Kristova láska a moje meno mi to v každej chvíli pripomína.

Počas štúdia teológie som si uvedomila, aká dlhá cesta ma čaká. Prijali ma bez prijímacích skúšok, bola som ako úplná tabula rasa. Moja prvá Biblia bola detská, obrázková. Nikdy predtým som nebola na bohoslužbe, nie som z veriacej rodiny.

Ale som z rodiny, ktorá celý svoj život venovala službe, obaja rodičia sú záchranári. A to mi asi pomohlo si uvedomiť, že i ja hľadám spôsob, ako byť užitočná, ako nájsť svoje miesto.

Na začiatku nebolo nijaké vnútorné volanie po kňazskej službe, ale počas povinnej praxe som sa dostala do náboženskej obce, kde sa mi natoľko zapáčilo, že som začala uvažovať o tom, že opustím svoje zamestnanie a skutočne pôjdem slúžiť. To sa aj po istom čase stalo.

Mojím prvým pôsobiskom, kde odvtedy až doteraz slúžim, je Kostol sv. Mikuláša na Staromestskom námestí v Prahe. Pred pár rokmi k nemu pribudla ešte kaplnka na bývalom nemeckom evanjelickom cintoríne. Azda neexistujú rozdielnejšie miesta: baroko v centre Prahy a kaplnka oproti krematóriu.

Som však za obidve tieto miesta vďačná, pretože služba v nich je iná a to ma motivuje, aby som hľadala cesty k Bohu i k ľuďom rôznymi spôsobmi, aby som sa iba nezatvárala na fare, ale bola i vo svete.

Keď som prijímala kňazskú vysviacku, už som vedela, ako duchovná služba vyzerá: že nie je vždy jednoduchá ani ľahká. Vedela som, že poctivá práca sa vyplatí, ale človek nesmie očakávať výsledok okamžite.

Keď sa pýtate na „ten môj moment“ – ja som sa tej chvíle vlastne vzdala. Chodila som na individuálnu prípravu k bratovi biskupovi, ale dlho to nevyzeralo, že by z toho niečo mohlo byť.

Stále to akosi nebolo vo mne „prichystané“. A tak som nad tým v duchu mávla rukou, s Bohom som to mala odmodlené, oddiskutované, takže som sa sama v sebe uspokojila s úlohou celoživotnej diakonky.

Na poslednom stretnutí ma však brat biskup požiadal, aby som si nachystala diár, že mi povie, kedy budem mať kňazskú vysviacku. Nemohla som tomu uveriť.

Bohoslužba s vysviackou sa konala v Kostole sv. Václava na Zderaze v Prahe a odvtedy je to miesto, kde sa veľmi rada vraciam. Nijaká pozlátka, iba naozajstný duchovný život.

Keď som vlani v jeseni začala na ČT pozerať Stardance, vôbec som vás nepoznala a nič som o vás nevedela. A keď vás moderátori predstavili ako farárku, myslela som si, že sa buď pomýlili, alebo som zle počula. Mali ste podobný pocit – že sa niekto pomýlil alebo ste vy zle počuli –, keď vás oslovili do Stardance?

Neviem, ako to povedať, aby to nevyznelo trúfalo. Veľmi som si to totiž želala – ale, samozrejme, bola to úplne mimogalaktická predstava, ktorou som sa v realite vôbec nezaoberala.

Iba som vedela, že keby sa to raz stalo, že by som to rada prijala. Viete prečo? Túžila som sa naučiť tancovať, respektíve ani nie naučiť, iba jednoducho tancovať. Pritom som vedela, že na dôkladný kurz by som nikdy nemohla mať dosť peňazí ani času.

Asi rok sa striedam pri moderovaní relácie Uchom ihly s otcom Zbigniewom Czendlikom, takže v Českej televízii o mne niečo málo vedeli, ale možno to bol i pre producentov krok smerom na tenký ľad: ako ma prijmú diváci, ako sa za mňa moja cirkev postaví?

Nakoniec som cítila veľmi silnú podporu zo všetkých strán. Pravdaže, bez svojich kolegov v cirkvi a bez divákov by som to nikdy nedokázala. A, samozrejme, bez tanečníka Marka Dědíka, ktorý ma doslova nosil na rukách.

Všetci ma varovali, že tanečná súťaž bude náročná a ťažká, ale ja som tomu dlho neverila. Až to odrazu bolo ťažké.

Svojím správaním, húževnatosťou, nezlomnosťou, pokorným prijatím kritiky ste si získali sympatie tisícov divákov. Dali ste nám všetkým krásny príklad, ako v pokoji a pokore prijať aj nepríjemné slová a drieť na sebe ešte viac. Tanečná súťaž vám určite dala zabrať fyzicky – ale chcela by som sa opýtať, či posilnila aj „vášho vnútorného človeka“.

Úplne. Dozvedela som sa o sebe toľko vecí. O svojej viere, o svojich slabých miestach. A tiež som samu seba prekvapila – prijatie kritiky pre mňa totiž v živote nikdy nie je ľahké, ale rozhodla som sa, že naozaj budem počúvať hodnotenia poroty a brať si ich za svoje, zaoberať sa nimi, snažiť sa zlepšovať.

A nedať sa pritom zraniť. Vedela som, že každý z porotcov pri nás tanečníkoch stojí, že nám fandí a že sú to všetko dobrí ľudia a poctiví tanečníci. Ich úloha nie je jednoduchá. Pre mňa bolo však jednoznačne jednoduchšie prijať kritiku ako prípadnú pochvalu, ktorá by sa nezakladala na pravde.

Každú nedeľu som prichádzala do kostola unavená fyzicky, ale silnejšia na duchu. Bohoslužby ma vracali nohami späť na zem. Bolo to niekoľko ťažkých mesiacov, ale keď sa obzerám naspäť, neľutujem svoje rozhodnutie vkročiť vratkou nohou na tanečný parket.

Počas súťaže som dostala od pána profesora Pavla Hoška (religionista, ETF UK) jeho novú knihu Ve víru velkého tance. Pomohla mi uvedomiť si, že tanec je vrcholne duchovná záležitosť a že sa nemám za čo hanbiť a ani sa nemusím ničoho báť.

Viera jej do života priniesla zásadné zmeny. Snímka: archív –MVK–/Lukáš Bíba

Keď ste sa prvý raz v uliciach Prahy stretli so svojím tanečným partnerom Markom Dědíkom, pôsobili ste ako dôstojná, elegantná, nie príliš nápadná žena v tmavých šatách. V súťaži ste si však „obliekli“ nohy. No aj v tanečných kostýmoch ste vyzerali dôstojne. Podľa mňa ste príkladom toho, že šaty nerobia človeka, ale človek robí šaty. Aký máte na to názor vy?

Pani návrhárka Tatiana Kovaříková a odborná poradkyňa Kamila Tománková sú tvorivé ženy na svojom mieste. Kostýmy, ktoré vznikli, boli vždy krásne a funkčné. Nikdy predtým by som si neobliekla minisukňu a určite by som nenosila ozdobné kamienky alebo strapce.

Zrazu som však videla, aké funkčné môžu byť. Všetci sa snažili vyjsť mi v ústrety. Vždy som mala pančuchy, sukňu prišitú k body, žiadne dekolty.

Vo všetkom som sa cítila krásne, a pritom bolo všetko zahalené. Áno, pravdaže, keď pri kotrmelci zastavíte obraz v televízore, uvidíte moje nohy - ale úprimne: to je iba honba za nejakou senzáciou.

Tanečný kostým musí sledovať rozsah pohybu a byť funkčný. Pre človeka, ktorý nie je na také šaty zvyknutý, je táto funkčnosť zvlášť podstatná.

Pritom som trénovala v tričku s podpisom Václava Havla a v dlhých legínach - a potom zrazu som mala na sebe strieborné šatôčky v štýle Lady Gaga. Niekedy sa mi to zdalo úsmevné. A tak som sa smiala sama na sebe - ale i o tom to je.

Vo svojej knihe Deník farářky píšete o čiernych šatách, ktoré neuvideli pápeža. Koľko čiernych šiat máte doma v šatníku? Jednotlivé šaty sa od seba líšia alebo sú v rovnakom štýle?

Čiernych šiat mám zásobu, nosím ich v lete pod talár a na ne si dávam ešte dlhú košeľu s golierikom a dlhými rukávmi, aby som nemala holé ruky.

To by mi pripadalo neúctivé. V lete však jedno pravidlo nedodržiavam – aj keby sa to malo, nenosím vždy pančuchy. Napríklad počas svadieb pod šírym nebom som v talári aj tak ako v „prenosnej potnej chyžke“ – azda mi Pán Boh odpustí, že to tak hovorím, ale je to pravda.

Moje obliekanie sa však – aspoň dúfam - celkovo zmenilo od kvantity ku kvalite. Nepotrebujem už veľa nových vecí. Kúsky, ktoré mám, nosím, až kým sa „nepotrhajú“.

Väčšinu svojho šatníka som venovala ľuďom, ktorí potrebujú oblečenie viac ako ja. Keď to je možné, tak si šaty požičiavam, lebo by mi bolo ľúto, keby potom len viseli v skrini. Mám oblečenie rada, ale už ním nie som posadnutá.

Audrey Hepburnová preslávila filmom Raňajky u Tiffanyho malé čierne šaty. Neodmysliteľne k nim patrili výrazné doplnky. Aké doplnky máte rada vy? Pre ktoré módne kúsky máte ako žena slabosť?

Z obdobia, keď som ešte nepracovala v cirkvi, mám krásne topánky a kabelky. Ale už ich veľmi nenosím, na ulici ma stretnete s jednoduchým batohom alebo s taškou PAX! (od benediktínok z Bielej Hory) cez rameno.

Pri kúpe nových topánok sa pozerám na praktickú stránku: či sa budú hodiť k taláru a či mi v nich nebude zima. Moje priority sa zmenili. V poslednom čase som síce nakúpila pekné veci v obchode NILA, ale väčšinu som rozdala kamarátkam.

Pre mňa je dôležité, aby som vedela, že oblečenie je ušité v dobrých pracovných podmienkach a z materiálu, ktorý nie je toxický. Mrzí ma, že tieto veci zvyčajne stoja veľké peniaze, takže i ľudia, ktorí by chceli ísť cestou udržateľnej módy, si ich nemôžu dovoliť.

Naučila som sa však šetriť si na dobré veci a radšej ich mať oveľa menej, ale s vedomím, že sa držím svojich hodnôt.

Poviete si niekedy, že máte doma všetko a vlastne už nič nepotrebujete kúpiť, takže peniaze využijete na pomoc druhým alebo na inú bohumilú činnosť?

Áno, pred každými narodeninami a Vianocami hovorím, že všetko mám. A je to pravda. Z vecí, ktoré nepotrebujem, sa ani neviem tešiť. Predstava, že by som mala príliš veľa vecí, ma desí. Kam s nimi? Preto veci, ktoré nenosím a nepotrebujem, posielam ďalej.

Vždy sa nájde niekto, komu sa to či ono veľmi hodí a potrebuje to. A to ma teší. Okrem toho dlhodobo podporujem isté projekty a myslím si, že sa mi darí pre túto činnosť nadchnúť aj moje okolie.

Keď sa rozhodovalo, ktoré dva páry z troch postúpia do finále, moderátor Marek Eben tam ako prvú poslal vás so slovami, že keď Mojžiš mohol prejsť cez Červené more, môže byť aj Martina Viktorie Kopecká vo finále. Vaša reakcia bola úžasná: zubami-nechtami ste sa tomu neveriacky bránili. A potom, keď ste do finále postúpili všetci traja (aj herec Jan Cina a krasokorčuliar Tomáš Verner), boli ste azda najšťastnejší človek v tanečnej sále. Dlho ste potom v sebe tento semifinálový večer spracovávali?

Áno, lebo my sme nikdy vopred nevedeli, ako to nakoniec dopadne. Nechcela by som žiť s vedomím, že kvôli mne vypadol Jan alebo Tomáš. Bolo to ťažké. Celý čas mi v hlave behala myšlienka, ako to urobiť, aby som im mohla dať svoje miesto k dispozícii. A potom som bola naozaj veľmi šťastná!

Ja som chcela tancovať, ale s nimi všetkými! Takže to dopadlo najlepšie, ako mohlo. Záver súťaže bol fyzicky nesmierne náročný, ale inak to bol ohromný zážitok, ktorý sa do môjho srdca vtlačil skutočne veľmi hlboko. Potvrdilo sa, že sa dokážeme navzájom podporiť, že sme tím.

Marek Eben počas súťaže o vás nonšalantne prezradil, že veľa jete, ale že keď niekto vyzerá tak ako vy, musí mať tam hore protekciu. Kedy ste vo svojom živote cítili, že niekto tam hore má vás naozaj rád a že u Boha máte stále „protekciu“ ako jeho milované Božie dieťa?

I pri tých niekoľkých málo ťažkých životných krízach som vždy vedela, že Boh ma nenecháva osamote. V tých najťažších chvíľach nemlčal, ukazoval mi blikajúce svetielko niekde v blížiacej sa budúcnosti. Ale tiež to môže byť vďaka mojej náture.

Nevzdávam sa, som húževnatá, teším sa z maličkostí a akosi už viem, že všetko zlé je na niečo dobré. Boh mi ukazuje, že je tým najlepším „režisérom“ – ako hovorí sestra uršulínka Magdaléna.

Čo sa týka vzhľadu a tela, to je pre každého z nás rôzne citlivá téma.

Počas súťaže som si uvedomila, aké kruté dokáže byť hodnotenie toho, ako vyzeráme, od ľudí, ktorí nás nepoznajú, no napriek tomu sú absolútne presvedčení o tom, že vedia, čo cítime, a tiež vedia, ako by sme mali vyzerať podľa ich predstáv po fyzickej stránke.

Ako reagovalo vaše telo na dotyky tanečného partnera? Veď sa vás zrazu dotýkal úplne cudzí muž...

Prvým tancom, ktorý ma Marek začal učiť, bol jive - najrýchlejší latinskoamerický tanec. Množstvo hodín sme sa venovali základným krokom, a tak som mala úplne iné starosti, ako myslieť na to, že sa ma dotýka cudzí človek.

Postupom času som si na Markovu prítomnosť zvykla, začala som mu dôverovať, trávili sme spolu denne veľa hodín. Som nesmierne vďačná, že ma svetom tanca mohol sprevádzať práve on.

Marek bol trpezlivý, veľa sme sa nasmiali, kritiku mi podával naozaj citlivo a nezaťažoval ma vehementnými ambíciami. Navyše jeho žena nám veľmi fandila. Jej podpora bola pre mňa dôležitá, bolo to zázemie, ktoré sme obaja potrebovali.

Keď sa Stardance skončila, iba ťažko som sa zmierovala s tým, že celá skupina a tanec už nebudú takou intenzívnou súčasťou mojich dní.

Ako v sebe prežívate zodpovednosť za vám zverených veriacich? Viete si predstaviť život bez viery, že by ste boli neveriaca?

Viera v mojom živote priniesla zásadné zmeny. Prehodnotila som si rebríček svojich hodnôt a úplne som zmenila štýl života. Služba a zodpovednosť za našich farníkov sú pre mňa absolútnou prioritou. Som vďačná, že zdieľame rovnaký pohľad na duchovný život.

Pritom neprestávam v pokore počúvať ich pripomienky, ťažím z múdrosti a skúseností tých, ktorí sú o desiatky rokov starší odo mňa, a tiež sa nebojím zmeniť svoj názor na vec.

Dlho som si pamätala, aké to bolo, keď viera nehrala v mojom živote nijakú úlohu, ale nejako už som na to zabudla, túto prizmu už si neviem nasadiť ako okuliare. Viera neurobila niektoré životné otázky jednoduchšími, ale odpovede na ne už sú jasnejšie.