Žila vieru v svojom umení

Hrdá vlastenka, pokorný človek. Odišla herečka Eva Kristínová (5. august 1928 - 14. jún 2020) – a mnohí si ju zapamätajú nielen ako veľkú herečku, ale i ako človeka s veľkým darom viery. 
27.06.2020
Žila vieru v svojom umení

Tento rok patrila medzi tých, ktorí zinkasovali ocenenie Fra Angelica za prínos kresťanských hodnôt do umenia.

Z rúk biskupa Františka Rábeka si ho však pre zdravotný stav nemohla prísť prevziať osobne – biskupovi však dala odkázať, že číta jeho nový román Tajomstvo zoborského kláštora. Páčil sa jej, dokonca ho častovala prívlastkom „preužitočný“. 

K viere a cyrilo-metodskému odkazu sa rada hlásila; možno nie hlučne, ale zato úprimne.

Izbu v domove dôchodcov, kde trávila posledné roky života, očividne zdobila okrem kríža i ikona slovanských vierozvestcov. Tú izbu, tie fotky možno vidieť v internetových archívoch iných médií – naše ju už nestihlo navštíviť.

Hoci sme chceli. Rozhovor s ňou bol plánovaný do veľkonočného dvojčísla KN – potom však prišla pandémia, brány domovov sa zatvorili, s telefonickým rozhovorom herečka nesúhlasila; a my môžeme nezrealizované stretnutie a nepovedané slová už len zveriť do rúk Boha, ktorý najlepšie vie, kedy je pre koho ten najlepší čas vrátiť sa Domov. 

Namiesto slov Evy Kristínovej teda ponúkame pár slov o Eve Kristínovej. 

„S Evou Kristínovou som sa stretával spočiatku ako divák, keď som sa chodieval pozerať na predstavenia do Slovenského národného divadla. Neskôr som mal príležitosť hrať s ňou v televízii – Pavol Haspra nás obsadil do inscenácie Lucrezia Borgia. Sporadicky sme sa stretávali aj v rozhlase,“ spomína herec František Kovár.

„Samozrejme, všímal som si, že patrí ku klasickému prúdu recitátorov s krásnou slovenčinou. Vedela ísť v poézii do hĺbky.“

O čosi osobnejšie spomienky poskytol herec Jozef Šimonovič. „Moju vzácnu priateľku Evku som vnímal ako Bohom obdareného človeka, čo sa týka umenia, ale najmä človeka veľkého srdca, hľadajúceho v druhých dobro. Bola nesmierne pokorná a skromná. Svoju vieru držala v sebe a nevystavovala ju verejnosti. Žila vieru v svojom umení.“

Ako však dodáva: „Posledné obdobie znášala svoj stav s obdivuhodnou pokorou voči Pánovi. Prosila ma, aby som sa modlil, nech ju už Pán povolá k sebe.“

Pán ju 14. júna vyslyšal. Dúfajme, že rovnako tak vyslyší i naše modlitby za ňu.