Živé svetlo svieti medzi životopismi
Križiacke výpravy, pápeži a protipápeži, svetské aj náboženské nepokoje. Práve v kulisách stredoveku sa odohráva román Wilhelma Hünermanna Živé svetlo, ktorý zaujme najmä vďaka svojej hlavnej hrdinke, svätej Hildegarde z Bingenu, ktorú si vďaka nemu určite obľúbia mnohí čitatelia.
Snímka: ssv.sk
Písať román o akomkoľvek svätcovi je náročné. Autora to môže zvádzať k prílišnej idealizácii, čo by v konečnom dôsledku mohlo byť viac na škodu ako na úžitok. Zároveň však spisovateľ musí zachytiť, v čom bol daný človek taký výnimočný, že ho dnes oslavujeme ako svätca.
Wilhelm Hünermann stál pri písaní o svätej Hildegarde pred veľkou výzvou. Táto žena oplývala milosrdenstvom, talentom a múdrosťou, pri ktorých je naozaj ťažké nevnímať ju ako „nadčloveka“.
Napriek tomu však v jeho podaní pôsobí ľudsky, živo, uveriteľne – aj s víziami, multitalentom a neobvykle empatickou povahou, ktorými ju Boh obdaroval.
Postupne nás autor v dvadsiatich ôsmich kapitolách prevedie celým jej životom, spoznávame ju v rôznych životných situáciách i obdobiach. Najmenej uveriteľná je tá, keď dieťa – Hildegarda používa jazyk dospelého človeka a dokáže sama zvládnuť situácie, ktoré vôbec nezodpovedajú jej veku; napríklad prejsť aj so sestrou ponurým lesom a nájsť v ňom vytipovanú bylinkárku.
Čím je však svätica staršia, tým viac sa autorovi darí vykresliť ju spôsobom, vďaka ktorému nie je dôvod spochybňovať jej autentickosť.
Hoci Hildegarda žila v spletitom historickom období, v autorovom podaní ani stredovek nepôsobí tak ponuro a temne, ako sa to o ňom traduje. Naopak, z mnohých kapitol priam sála pokoj, presvitá ono tajomné „živé svetlo“, ktoré sväticu od mala sprevádzalo.
Ľahko sa môže stať, že vďaka Živému svetlu si bude chcieť čitateľ vyskúšať život v pustovni alebo si zromantizuje kláštorný život.
„Všetko slúži nám ľuďom,“ tvrdí v jednej z kapitol románová Hildegarda. „Pre nás svietia hviezdy, svieti slnko, nás živí a lieči zem svojimi bylinkami a plodmi. Pre nás kvitnú kvety, pre nás dostávajú zvieratá jarmo. Všetko sa nám dáva v pokore a trpezlivosti. Ale ľudia zvolali na stvorenie kliatbu a nešťastie zlých skutkov. Nejestvuje nijaké krivé slovo, ktoré utíchne bez toho, aby ako ochromujúci a ničivý závan jedu nespočinulo na všetkých veciach. Neexistuje nijaká zlá myšlienka, ktorá sa plná nešťastia neroztratí v celom vesmíre. (...)
Ale nejestvuje ani nijaká dobrá myšlienka, milé slovo, užitočný skutok, ktoré s požehnaním neprejdú do Božieho stvorenia, všetko neoživia, neosviežia, nerozžiaria. Preto stvorenie, ktoré nemá rozum, nečaká iba na dary prírody, na svetlo, vzduch, potravu, dážď a slnečné svetlo. Čaká na niečo iné, čo ho posilní a oživí v najtajomnejšej hĺbke.“
A čo to je? Ľudská láska. Tá, ktorú Hildegarda rozdávala na všetky strany.
Po dočítaní tohto pútavého románu bude chcieť jej príklad nasledovať určite nejeden čitateľ.