Známy – neznámy: Kto je Kája Mařík

„Knižka Kája Mařík sa u nás odovzdávala z generácie na generáciu. Môj pradedko z nej čítal mojej babičke, keď bola malá. Babička si potom všetkých sedem dielov v dospelosti kúpila a čítala z nich mojej mamičke. Ja som knihy dostala od babičky a všetky som ich prečítala dokonca niekoľkokrát. Je to vždy krásny útek z reality do trochu zidealizovaného sveta Káju Maříka.“

„Čítať Káju Maříka po rokoch je niečo ako odísť na prázdniny. Od prvých stránok ma dostala jeho detská úprimnosť. Do jeho príbehov možno chodiť po osvieženie. Určitá kritickosť k dielu môže byť na mieste, ale pohladenie zostáva, pokiaľ oň stojíme.“

Takéto a podobné komentáre napísali českí čitatelia v diskusii o sedemdielnej sérii kníh Študent Kája Mařík. Možno v nich cítiť istú nostalgiu za detstvom, za harmóniou a jednoduchosťou, ktoré tieto príbehy ponúkajú. 

Všetečný chlapec
Na Slovensku je Kája Mařík ako literárny hrdina známy i neznámy. Preklady kníh v slovenčine síce vyšli (prvýkrát v dobe ČSR a druhýkrát v 90. rokoch 20. storočia v Spolku sv. Vojtecha), no nazdávam sa, že nikdy u nás nedosiahli takú popularitu ako v rodnom Česku. 

Kto je teda Kája Mařík? 

V prvých dieloch série je to všetečný chlapec, ktorý sa volá Karel, no ako malý nevedel vysloviť „r“, a tak ho všetci začali volať Kája. Kája si dokáže svoje okolie i čitateľa získať jednak nezbednosťou, ale aj dobrotou a láskavosťou.

Ak by sme chceli nájsť paralely vo svetovej literatúre, možno by nám pripomenul Heidi (od švajčiarskej autorky Johanny Spyriovej), Emila z Lönnebergy prípadne Deti z Bullerbynu (od Astrid Lindgrenovej) alebo Malého Mikuláša (od Reného Goscinnyho).

Všetky tieto postavy spája nezbednosť, detská naivita, ktorá robí svet jednoduchším a možno aj krajším. Zároveň však pohľad, ktorým disponujú, je ostrejší a jasnejšie vidí aj to, čo si dospelí už nevšimnú:

„Pred Zdenkiným tanierom stál maličký pohárik s vínom, ktoré užívala, aby mala chuť do jedla. 

,Kája, vypi to za mňa!‛ 

,Nie,‛ povedal Kája. ,A ty to tiež nepi! Zvykneš si na to a potom z teba bude stará Hromádková. Vieš, tá, ktorá chodí k Židovi na pálenku a koľkokrát sa potom váľa v blate. Náš otecko hovorí: Čo táto pliaga už narobila veľa zla! Nešťastný človek, ktorý si na ňu zvykne. Keby si pila už odteraz, rástlo by to s tebou.

Naša mamička hovorí: Čo v hrnčeku vrie, tým páchne. Teraz srkáš vínečko, za čas by si pila z väčšieho pohára, a no, len si spomeň, keď sme sa sánkovali, ako tam Hromádková spadla, taká bola opitá!

Pán doktor tomu hovorí, meducína, ale never tomu! Víno je víno, a meducína je meducína. Tá musí byť horká, trpká a sťahovať jazyk. A ty hovoríš, že toto je sladké.‛“

Aj na Slovensku
Kája Mařík je malý mudrlant, ktorý vie vlastnou logikou veľmi presne diagnostikovať svet okolo seba. Rád a veľa rozpráva, a hoci sa dospelí nad jeho slovami väčšinou usmievajú, napokon mu dajú za pravdu.

Kája však ako správny chlapec občas vyparatí aj nejakú nezbednosť, ale nie preto, že by bol zlý. Jednoducho chce pomôcť, no nie vždy to vyjde:

„Kája osamel. Mariánka spala. Kája ju chvíľu pozoroval, ale čoskoro ho to omrzelo a díval sa okolo. Aha, o chvíľu sa zastavia hodiny. Závažie už je skoro dole. Musí ich natiahnuť. Ale tieto sa tak dobre nenaťahovali ako ich doma. Kája potiahol silnejšie. Trhol, v hodinách niečo zahrkalo, kyvadlo sa zastavilo. Kája to radšej nechal tak.“

Na druhej strane, hoci je Kája trochu neposedný a prostoreký, je aj úprimný a láskavý. Všetky tieto dobré i zlé vlastnosti z neho robia milú a sympatickú literárnu postavu, s ktorou sa dieťa dokáže stotožniť a dospelý čitateľ sa na jej konaní pobaví.

Druhá polovica knižnej série už zobrazuje Káju ako dospievajúceho a dospelého muža, ktorý sa napokon (po rôznych romantických peripetiách a prekážkach) ožení so svojou detskou láskou Zdenkou a stane sa z neho známy klavírny virtuóz.

Dej príbehov sa väčšinou odohráva v Mníšku pod Brdy, ktorý je v knihe premenovaný na Lážov, no ostatné miestopisné údaje v knihách sú už konkrétne – Skalka s Kostolom sv. Márie Magdalény, Kytín, Svatá Hora, Dobříš, Praha.

Časť príbehu sa dokonca odohráva aj na Slovensku. Časovo sa dej kníh začína ešte v Rakúsko-Uhorsku a v prvých rokoch Československej republiky.

Čistý vzťah k Bohu
Príbeh zachytáva pokojný malomestský život, ktorý len občas narušia mimoriadne udalosti – cirkevné slávnosti, vizitácie, inšpekcie, príchod vojakov, komediantov, školské divadlo a podobne.

Zároveň by sa dalo povedať, že séria kníh o Kájovi Maříkovi zobrazuje život veriaceho človeka, ktorý je ovplyvnený striedaním ročných období, ale aj cirkevných sviatkov: Vianoce, sviatok Troch kráľov, Hromnice, Pôstne obdobie, Veľká noc, Božie telo, mariánske slávnosti.

Viera je tu pevnou súčasťou príbehu. Na jednej strane je v rámci deja zobrazená viera oficiálna, prezentovaná náboženskými obradmi alebo veľkolepými odpustmi, ale aj viera osobná, vyplývajúca z Kájovho naivného, ale čistého chápania vzťahu k Bohu: 

„Kája sa po kolenách prikradol ku krížu. Zavrel oči, pobozkal najprv všetky Kristove rany, slzy sa mu liali z očí, ale vzápätí sa mu s úsmevom oči rozsvietili. ,Nebudú ťa už tak páliť tvoje rany, Ježiško, fialky som Ti na ne priniesol. Ochladia studenými stopkami, zavoňajú jarou do tvojich bolestí.‛ A obratnými prstíkmi priviazal k rozpaženým rukám Spasiteľovým po kytičke, tretiu pripevnil k jeho nohám. Zavoňali prudko tmavými kalíškami, zlatou slzičkou zasvietili vnútri kvetu, prikryli červené krvavé rany. Kája vybehol z kostola. Počká, až kým ľudia začnú prichádzať. Pán farár by sa iste hneval; nikto nesmie nič vedieť.“

Možno práve pre túto neskrývanú náboženskú orientáciu sa knihy o Kájovi Maříkovi dostali v 50. rokoch 20. storočia na index a nesmeli byť vydávané. 

Viera však nie je prítomná len v samotnej knihe, ale aj v živote autorky série. Hoci na obaloch kníh o Kájovi Maříkovi nájdeme napísané, že ich vytvoril Felix Háj, v skutočnosti sú dielom Marie Wagnerovej rodenej Černej (1887 – 1931).

S písaním začala na fare
Kája Mařík žije ako dieťa v idylickom, harmonickom svete Lážova, no život Marie Wagnerovej v Mníšku pod Brdy bol presným opakom.

Jej rodičia sa ako učitelia presťahovali do mestečka bez väčšieho majetku. Marie bola dcérou riadiaceho učiteľa Augustína Černého a tiež sa mala stať učiteľkou, ale po dvoch rokoch štúdií na kláštornom učiteľskom ústave v Českých Budějoviciach prešla na Vyššiu dievčenskú školu v Prahe, kde študovala klavír.

V devätnástich rokoch sa vydala za učiteľa Viliama Wagnera a v roku 1907 sa jej narodil syn Vilda. Manželstvo však nebolo šťastné a jeho nečakaný rozpad, vo vtedajšej dobe neobvyklý, priniesol Marii trpké sklamanie a sociálnu neistotu.

Marie chvíľku zastupovala svojho otca vo funkcii organistu v kostole v Mníšku a viedla chrámový spevokol.

Asi v roku 1924 bol jej otec penzionovaný a celá rodina sa presťahovala na faru k farárovi Rausovi. Jej matka čoskoro zomrela a Marie sa stala farskou gazdinou.

Práve tu, na fare, začala s písaním. Z okien fary pozorovala deti, idúce do školy alebo zo školy, počúvala ich reč a rozhovory, čo jej neskôr poslúžilo pri písaní „kájovských“ príbehov.

Spočiatku tvorila len články a poviedky do novín a kalendárov. Šťastím pre ňu bolo, že prispievala do detského katolíckeho časopisu Anjel strážny, ktorý vychádzal v Brne. Jeho šéfredaktor ju totiž povzbudzoval v tvorbe.

Písala na útržky papiera, na papierové vrecúška od potravín, na úmrtné oznámenia, tých bolo na fare vždy dosť, na okraje novín. Pán farár jej čmáranice lúštil, prepisoval a odosielal do tlače. Tak sa stalo, že farár Raus vylúštil a prepísal prvý diel Káju Maříka a poslal ho do Brna.

Čitateľov kniha zaujala a žiadali si ďalšie diely. Autorka zrazu bola „na roztrhanie“. Nastalo sedem rokov jej literárnych úspechov. 

Keď však farár Raus odišiel do predčasného dôchodku, presťahovala sa s ním i s otcom do domčeka pri železničnej stanici, kde kňaz čoskoro zomrel. V tom čase už Wagnerová vedela, že má rakovinu, a hľadala útechu v alkohole. Mnohí to nevedeli pochopiť a ohovárali ju.

Marie Wagnerová-Čierna zomrela 25. júla 1934. Pochovaná je na cintoríne v Mníšku pod Brdy a na jej úmrtnom oznámení stálo: „Odišla všetkým, ktorí ju milovali, odišla deťom, ktorým písala knihy o radosti, veselí a ušľachtilosti.“

Pohladí a poteší
Je zvláštne, že hoci autorka v živote prežila mnohé úskalia, sklamania, bolesti a nešťastia, do jej kníh sa to neprenieslo a dodnes dokážu čitateľovi ponúknuť svet, ktorý je možno zidealizovaný, sentimentálny, občas aj patetický a možno pri čítaní príbehov nebudeme celkom súhlasiť s prútikom a metlou ako s výchovným prostriedkom, ale zároveň je to svet, ktorý nás vždy privíta s otvorenou náručou a ako napísal v diskusii jeden z čitateľov – pohladí nás a poteší. 

„Vtom vrzli dvierka na dvore. Peťo krátko zaštekal, pár rýchlych krokov, a mamička volá, otvárajúc dvere: ,Vy už spíte?‛
Kájo vyskočí zo stoličky, šliapne Peťovi na chvost, prevrhne stoličku a uháňa k dverám: ,Moja zlatá mamička, ja som tu sám. Otecko sa ešte nevrátil, a ja som plakal, či vás neprepadol pán lúpežník. Mamička, tu bolo tak smutno bez vás!‛

Mamička sa skláňa k jeho hlávke, berie ju do oboch rúk, bozkáva ho na čelo a hovorí: ,Môj drobček malý, ty si tu bol sám! Dieťatko moje, mama ti odišla, a ty si tu plakal! Myslela som si, že otecko je už dávno doma. Nesiem ti jabĺčka, synček, a tiež kus koláča! Tete je zle, nemohla som odísť.‛ 

Popamäti hľadá stoličku, sadá si na ňu, Káju si posadí na kolená a on vzdychá: ,Nič nechcem, mamička, ani jabĺčka, ani koláč, len keď ste zas pri mne, a ja som varil hubovú polievku a ona sa mi pripálila, a na platni máte polievku od pánov a mäso a knedle. Mamička, ja som tak rád, že ste pri mne!‛ 

Tvrdá, drsná matkina ruka hladí jeho tvár. Škriabe to, ale on by sa dal takto hladiť až do rána.“

Autor je spisovateľ, jazykovedec a vysokoškolský pedagóg