Zomrel prvý slovenský Zlatý slávik

Narodil sa ako tretie a posledné dieťa do rodiny Slováka Šimona Žbirku a Angličanky Ruth Galeovej, ktorí sa zoznámili počas druhej svetovej vojny v Londýne. Manželia sa usídlili v socialistickej Bratislave a narodili sa im synovia: Jason, Anton a Miroslav.

Starší bratia muzicírovali a inšpirovali aj najmladšieho Mira, matka synov priučila angličtine a príbuzní z Anglicka pravidelne zasielali do Československa albumy obľúbených interpretov populárnej hudby.

„Chlapec z ulice“ a celoživotný beatlesák čoskoro s gitarou zamieril na bratislavské lavičky a jeho interpretácie nezostali bez povšimnutia: dostal ponuku na konkurz do istej hudobnej skupiny a ako pätnásťročný sa stal jej gitaristom. Táto skupina si dala názov Modus.

Modus a Limit: úspech, ale najmä pôvodná tvorba a autenticita

Modus sa od konca 60. rokov postupne etabloval na rešpektovanú hudobnú formáciu: úspechy na beatových festivaloch mu zabezpečili angažmány pre legendárny V-club a neskôr zájazdy na Západ, kde mladí hudobníci získali skúsenosti a zakúpili lepšie nástroje či aparatúru (ku ktorej sa v socialistických krajinách zväčša nedalo dostať).

Miroslav Žbirka si prax v zahraničí predĺžil v 70. rokoch aj účinkovaním v skupine Vlada Hronca a spoluprácou s Orchestrom Gustáva Offermanna. V roku 1977 získal Modus na festivale Bratislavská lýra zlaté ocenenie za pieseň Úsmev a Miroslav Žbirka tam predviedol svoj prvý autorský hit, pieseň Zažni.

Nasledovali vypredané koncerty a ďalšie ocenenia. V Moduse sa postupne profilovala silná zostava: Janko Lehotský, Miro Žbirka, Marika Gombitová, Laco Lučenič, Dušan Hájek a ďalší, no Žbirka, Lučenič a Hájek koncom roku 1980 skupinu opustili. Za zmienku stojí, že v tomto období Žbirka a Gombitová pripravovali dnes už legendárny muzikál Neberte nám princeznú.

Po odchode z Modusu založila odídená trojica skupinu Limit, hoci jej prvý album nahral ešte Modus v roku 1980. Miroslav Žbirka takto vydal 14 pôvodných LP albumov (posledný v roku 2018). Rok 1982 bol bohatý na ocenenia: Miroslav Žbirka získal striebornú Bratislavskú lýru za pieseň Atlantída, zároveň sa zúčastnil na festivale Kärnten International v rakúskom Villachu, kde dostal Grand prix a cenu rozhlasovej stanice Ö3 za pieseň V slepých uličkách (v angličtine Love Song).

A napokon dosiahol dovtedy nevídané: ako prvý slovenský interpret porazil Karla Gotta a stal sa v roku 1982 víťazom ankety Zlatý slávik, čo sa popri Gottovi podarilo v celej histórii iba málokomu.

Miro Žbirka využil ponuku nahrávať v štúdiu spoločnosti RCA v Hamburgu a zopár nových skladieb dostalo vďaka špičkovej technike novátorské a svieže aranžmány (pieseň Nechodí získala v roku 1983 zlatú Bratislavskú lýru).

Táto skúsenosť a moderné trendy vývoja v populárnej hudbe 80. rokov (typických okrem iného experimentmi s elektronickými nástrojmi) následne inšpirovali skladateľa Mira Žbirku a aranžéra Laca Lučeniča k zmenám vo vývoji hudobnej tvorby, čo najmä „bigbíťackých“ fanúšikov nenadchlo.

Podobne viacerí kritici oponovali rozhodnutiu Mira Žbirku písať si vlastné texty, veď dovtedajšie hity niesli overenú pečať básnickej kvality textára Kamila Peteraja (Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Biely kvet a mnohé ďalšie).

Spoločenské zmeny po páde totalitného režimu v roku 1989 ovplyvnili aj umelcov pracovný život: koncertná činnosť skupiny Limit zanikla a od 90. rokov Miro Žbirka (ktorý sa kvôli českej manželke presťahoval do Prahy) spolupracoval aj s inými umelcami (David Koller, Ivan Král, formácia Metro) a chápal tieto zmeny ako prirodzenú súčasť svojho hudobného vývoja.

Okrem autorsko-interpretačných aktivít sa venoval moderovaniu legendárnej televíznej hudobnej relácie Rhytmick a mal aj reláciu v rádiu Rock FM.

Spomedzi významnejších ocenení získal Krištáľové krídlo za rok 2013 v kategórii Mimoriadna cena a v roku 2019 Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti populárnej hudby.

S manželkou Kateřinou má dcéru Lindu a syna Davida (z prvého manželstva má dcéru Denisu).

Pokora, slušnosť, humor, inštinkt, odvaha a neustála otvorenosť voči dianiu v hudbe

Čím je osobnosť Miroslava Žbirku taká zaujímavá? Možno tým, že napriek talentu a získanej sláve vždy ostal prirodzene pôsobiacim chalanom, ktorý slušne a s jemným anglickým humorom vyjadroval svoje názory a postoje.

Pritom mal odvahu neustrnúť vo vývoji a nedať sa prevalcovať úspechom či rôznymi spoločenskými nálepkami. Veril svojmu inštinktu a stál si za ním i napriek nesúhlasu okolia.

Miroslav Žbirka teraz už stojí pred Večnosťou, pred tvárou Lásky a skladá posledné skúšky. A tak sa v modlitbe u tej Lásky za neho prihováram, za všetko, čo dobré nám dal. Meky, vďaka.