Zomrela prvá černošská laureátka Nobelovej ceny

Škaredá, odmietaná, nemilovaná. Žijúca na periférii spoločnosti aj rodinného záujmu.

Malá Pecola, ktorá sa cíti neprijímaná najbližšou rodinou aj širokým okolím – a ktorá sa v jednej chvíli pýta, ako sa to robí, aby ju niekto miloval.

Malá Pecola, ktorá cez Štedrý deň nepotrebuje nič vlastniť; chcela by radšej niečo cítiť, prežiť.

Malá Pecola, ktorá túži mať „veľmi modré oči“ – symbol malých bielych dievčat z dobrých rodín, medzi ktoré nikdy nepatrila ani nebude patriť.

Symbol človeka, akým by chcela byť – a akým byť nemôže. 

Ktovie, koľko vlastných pocitov schovala do svojej prvotiny Najmodrejšie oči (1970, na Slovensku 1986) Toni Morrisonová, ktorá patrila medzi najvýraznejšie osobnosti tzv. „čiernej“ literatúry v USA. 

Čierno-biely svet
Jej dielo nesporne ponúka možnosť pozrieť sa na svet bielych očami čiernych; vnímať svet privilegovaných (minimálne v tej „čiernej“ optike) pohľadom segregovaných. 

Ešte viac je však sondou do vlastného sveta – sveta (najmä) najnižších vrstiev, nespracovaných zranení, nesplnených (a často nesplniteľných) snov. 

A úplne najviac je výpravou do sveta vlastnej duše; do pocitov, rán a želaní, ktoré sú často černejšie ako farba pleti. 

Jej dielo však možno pochopiť bez ohľadu na to, koľko pigmentu ste dostali do genofondu. Pocity vylúčenosti či vlastnej nehodnosti sú univerzálne; netreba svet rozdeliť na čierno-biely, aby ich človek dokázal identifikovať aj vo vlastnom vnútri. 

Sophiine voľby 
Toni Morrisonová nedelila svet na dobrých černochov a zlých belochov. Dokonca ani na dobrých a zlých ľudí. V jej postavách je prítomné to aj ono; majú silné aj slabé stránky, robia dobré aj zničujúce rozhodnutia. 

Jej dielo nie je žiadna Chalúpka strýčka Toma; žiadne idylické postavy, ku ktorým si momovoľne dosadíte svätožiaru. 

Skôr niečo ako Sophiina voľba; brutálnejšia o to viac, že často ju postavy robia aj bez priameho vonkajšieho príkazu. Napríklad ako otrokyňa z románu Milovaná (práve ten získal Pulitzerovu cenu), ktorá sa po neúspešnom úteku rozhodne zabiť vlastné deti. 

Čitateľ však –aj vďaka Morrisonovej jemnocitu umne presakujúceho cez zdanlivo brutálne – dokáže jej postavy pochopiť. A azda im aj odpustiť. 

Môžu byť katarzné
Výborná štylistika, forma ako ušitá na mieru obsahu, prvky magického realizmu, istá poetickosť kontrastujúca s ťažkými témami – aj to sú dómeny Morrisonovej tvorby. 

Nevraviac o tom, že aj napriek slzotvorným témam (občas až ich pretlaku) sa jej darilo neskĺznuť do sentimentality, do neuveriteľnosti. Darilo sa jej šokovať (mnohých určite aj rozplakať) bez toho, aby predtým musela citovo vydierať.

Jej prózy nie sú ľahké čítanie; ale pre tých, ktorí sami prežili čosi neľahké, môžu byť katarzné; môžu pomôcť uľahčiť pomenovanie vlastných stavov a pocitov.