Aj ja pôjdem na vrch
Nechajte deti prichádzať ku mne (olej na plátne, 1805). Snímka: wikimedia commons/voľné dielo
Okolo obeda mi zaklopal na dvere Abižuru, Daniel a Manzi.
„Prišli sme ťa navštíviť,“ hovoria mi.
„To je od vás pekné. Nech sa páči, posaďte sa,“ odvetím a ukazujem na stoličky pred stolom, aby si urobili pohodlie.
V dobrej nálade tam všetci traja len tak sedeli. Osemročný Manzi sa zapozeral na obraz za mnou na stene a pýta sa ma: „Páter, na tom obraze je Ježiš?“
Obrátil som pohľad k obrazu a odpovedal chlapcovi: „Áno, je to Ježiš s deťmi.“
Otočil som sa späť a pokračoval v práci. Medzitým som však postrehol, ako Manzi naďalej s obdivom upriamuje svoj zrak na obraz.
To dieťa sa mi páči
Približne v tom istom čase na druhý deň mi znovu zaklopali na dvere traja veselí šuhaji, teraz boli so Jeanom Claudom štyria.
„Prišli sme ťa navštíviť,“ vravia zadychčane, lebo vonku behali.
„Nech sa páči,“ odvetím štyrom návštevníkom. Tentoraz si už sami sadli na stoličky pred stolom. Keďže ich bolo viac než stoličiek, pritiahli ich k sebe, aby si mohli všetci sadnúť, a začali sme sa v príjemnej nálade rozprávať. Manzi sa opäť zahľadel do obrazu na stene.
„Páter, to dieťa tam s Ježišom sa mi veľmi páči,“ hovorí mi.
„Ktoré?“ pýtam sa ho a postavím sa, aby som na obraze našiel to jedno zo šiestich, ktoré myslí.
„Nie, nie toto,“ reaguje chlapec.
„Nie, ani toto,“ reaguje znovu po tom, čo som mu prstom ukázal na ďalšie z detí.
„To malé, čo je blízko Ježiša,“ spresňuje Manzi.
„Áno, toto,“ vraví spokojne a s úsmevom na tvári po tom, čo som konečne trafil.
„Páter, a Ježiš je tam na vrchu?“ pýta sa ma rwandsky „Bystrík“.
Lepšie som sa pozrel na obraz, a keďže za postavami vidno kopce, odpovedal som chlapcovi: „Áno, je na vrchu.“
„Aj ja pôjdem na vrch, uvidím tam Ježiša, ako sedí, a pôjdem ho pozdraviť a porozprávať sa,“ prezrádza svoj plán malý Manzi.
Na to ostatní jeho kamaráti po jednom všetci vravia: „Aj ja pôjdem na vrch pozdraviť Ježiša.“
„Aj ja.“
„Ja tiež pôjdem na vrch k Ježišovi.“
„Aké roztomilé, aké graciózne... Ach, tá detská jednoduchosť. Pane, daj mi z nej aspoň trochu!“ preblyslo mi mysľou.
Ostáva už len oznámiť Ježišovi, aby sa pripravil na neobyčajnú návštevu, ktorá príde z krajiny, kde je tisíc takých vrchov ako ten, na ktorom učí.
Podvečer Manzi znovu pricupkal a o krátku chvíľu aj jeho kamaráti. S úsmevom som sa ho opýtal: „Prišiel si si pozrieť to pekné dieťa?“ Manzi sa tiež usmial a hovorí: „Áno, ale všetci sú tam pekní. Ježiš je pekný, všetky deti sú pekné. Všetci sa mi páčia.“
Ranné zamyslenie
Ráno počas slávenia Eucharistie som v homílii komentoval pasáž z Knihy proroka Izaiáša (25, 6 – 10a), Žalm 23 a Evanjelium podľa Matúša (15, 29 – 37). V reflexii som sa medzi iným pozastavil nad vrchom, na ktorom Pán pripraví „všetkým národom hostinu hojnú, hostinu s vínom, hojnosť vyberanú, víno najjemnejšie“ (Iz 25, 6).
Tému vrchu som rozvinul aj pri evanjeliu, ktoré opisovalo Ježiša, ako vystúpil na vrch a sadol si tam. Následne „prichádzali k nemu celé zástupy, ktoré mali so sebou chromých, slepých, mrzákov, nemých a mnohých iných. Kládli mu ich k nohám a on ich uzdravoval“ (Mt 15, 30).
Zamyslenie som uzavrel slovami, že hoci bol Ježiš na jednom konkrétnom vrchu pri Galilejskom jazere, my ho môžeme stretnúť na hociktorom z našich tisícich kopcov, napríklad aj na tom, na ktorom bývame. A aj nás uzdraví.
Žeby si to rwandský „Bystrík“ pri pohľade na Vogelov obraz spojil s ranným zamyslením? Možno. Dá sa to predpokladať. V každom prípade ma u neho, ako aj u mnohých ďalších detí v tejto krajine tisícich kopcov neraz udivuje, ako ich dokáže očariť to, čo je spojené s božským.
Vogel von Vogelstein (1788 – 1868) bol nemecký maliar, ktorý ako 20-ročný odišiel do Petrohradu a ako 25-ročný do Ríma. Na jeho tvorbu tak mali vplyv tri veľké kultúry – nemecká, ruská i talianska.
Na obraze Nechajte deti prichádzať ku mne (olej na plátne, 1805) vidíme, že Ježiš s vystretými rukami deti nielen žehná, ale ich aj chráni. Tie, ktoré sú najbližšie ku Kristovi, znázorňujú rôzne postoje pri modlitbe – zložené ruky, kľačanie, hlava v rukách, primknutie, pozdvihnutie zraku.
Chlapec, ktorý je v úzadí, vyjadruje, že Kristus otvára svoju náruč pre všetkých, čo chcú k nemu prísť a zahŕňa ich svojou nekonečnou otcovskou láskou.