Aj my sme chceli zomrieť za Krista

Slávnostná svätá omša na Veľkonočnú nedeľu v Kostole sv. Šebastiána v Negombe sa pomaly končila. Krátko pred záverečnou modlitbou okolo 9.30 vošiel bočným vchodom do chrámu mladý, asi 20-ročný muž, ktorý na sebe odpálil bombu.

Radostný veľkonočný jasot sa vzápätí zmenil na kvílenie a vyzdobený kostol na údolie sĺz. Podobná tragédia sa v rovnakom čase odohrala na ďalších piatich miestach. Radikálni moslimovia, ktorí boli jej aktérmi, si dali cieľ, že v priebehu jeden a pol hodiny nechajú na šiestich miestach vybuchnúť 20 bômb.

Pomocná ruka budhistov 
Samovražedné útoky si vyžiadali 350 obetí, šesť ľudí zostalo dodnes paralyzovaných, jeden je ešte stále v nemocnici a jedna žena zomrela na následky zranení koncom januára. V Kostole sv. Šebastiána prišlo o život 115 ľudí, ktorých pripomína pamätník pri chráme.

„Po útoku bol celý kostol zdevastovaný. Vtedy prišiel autobus so šesťdesiatimi budhistickými mníchmi a celý kostol vyčistili. A to napriek tomu, že na základe svojich pravidiel nesmú vstúpiť do iného chrámu ako do svojho,“ opisuje udalosti súčasný farár Manjula Niroshan Fernando (41). Pri identifikácii obetí sa navyše zistilo, že na veľkonočnej bohoslužbe neboli iba kresťania, ale aj budhisti a hinduisti.

Prvý krok k upokojeniu situácie spravil kolombský kardinál Malcolm Ranjith (72), ktorý hneď po útokoch išiel k moslimskému imámovi a uistil ho, že kresťania nebudú prejavovať nenávisť voči moslimom, pretože vedia, že útoky boli dielom radikálov. Zároveň ho požiadal, aby sa už nikdy nič podobné neopakovalo.

„Kardinál je pravý vodca, Boží muž. Vďaka nemu sa podarilo zvládnuť situáciu tak dobre. Podporuje kňazov a udržuje veci pod kontrolou. Na Vianoce i na hody prichádza k ľuďom, ktorých zasiahli útoky, a slávi s nimi svätú omšu. Niektorí ľudia nechcú ísť do kostola, ale kvôli kardinálovi prídu,“ hovorí otec Manjula.

Pod ochranou Zmŕtvychvstalého 
Dnes do kostola v Negombe prichádza ešte viac ľudí ako predtým. S podporou vlády chrám za dva mesiace zrekonštruovali, pričom v ňom na pamiatku tragédie nechali na niektorých miestach poškodené časti steny. Vzácnym artefaktom sa stala socha zmŕtvychvstalého Krista, ktorá bola od Bielej soboty postavená pred oltárom.

Napriek výbuchom zostala celá, len na troch miestach sú na nej tri malé dierky. Pokropená je ľudskou krvou a prilepené sú na nej vlasy obetí. Ľudia považujú za zázrak, že sa socha nerozbila. Umiestnili ju do presklenej vitríny v bočnej kaplnke a chrám sa vďaka nej stáva doslova pútnickým miestom.

„Ľudia nemajú strach chodiť do kostola. Niektorí dokonca hovoria: ,Prečo sme tu vtedy neboli?! Aj my sme chceli zomrieť za Krista,‘“ hovorí riaditeľ Pápežských misijných diel na Srí Lanke Basil Rohan (52).

„Máme skúsenosť, že tí, ktorí kráčajú s Pánom, prichádzajú znova do chrámu a čelia tejto situácii, aj keď je to pre nich ťažké. Niektoré rodiny stratili svojich členov a niektorí ľudia zostali úplne sami, takže to nie je pre nich ľahké,“ dopĺňa negombský farár.

Ľudí podporujú vo farnosti po tragédii nielen duchovne, ale majú pre nich aj psychosociálny program – pomáhajú im nájsť si prácu či začať s podnikaním. „Jeden pán napríklad vlastnil kníhkupectvo, ale teraz ho nemôže prevádzkovať. Pomáhame mu tak, že si k nemu chodia kupovať knihy kňazi. K dispozícii je aj psychiatrická pomoc, pretože mnohí ľudia majú depresie,“ vymenúva formy podpory miestny farár.

Vo farnosti pripravujú pre týchto ľudí osobitné pobožnosti – každý štvrtok, ktorý je dňom sv. Šebastiána, adoráciu; v sobotu modlitby. Ľudia na ne prichádzajú, pretože to chápu ako spôsob uzdravovania.

Svedkovia viery 
Neďaleko kostola sa nachádza nový cintorín, na ktorom bola pochovaná časť obetí. Nad každým hrobom je jednoduchý kríž s menom a fotografiou zosnulého. Pochované sú tam niekedy celé rodiny.

Pri jednom z hrobov sedí muž so ženou a plačú. Na hrob svojej dcéry Natali prichádzajú každý večer. Ani po roku sa s jej smrťou nevyrovnali. Natali mala 28 rokov a zakrátko sa mala vydávať. Ešte pred svätou omšou poslala rodičom selfie, a práve táto fotografia je teraz na jej hrobe. V kostole zomrela spolu so svojím snúbencom.

„Ľudia majú stále hlboko v srdci nezodpovedané otázky: Čo sa vlastne stalo? Ako sa to stalo? Prečo sa to stalo? Preto sa všetci musíme modliť, aby títo zosnulí boli u Pána, pretože sa stali svedkami viery. Pre nás sú to mučeníci. Sú to mučeníci Cirkvi, pretože obetovali svoj život za Krista,“ myslí si Basil Rohan (52).

Smutná tragédia v tejto mierumilovnej krajine nevyvolala vlnu nenávisti. Naopak, kresťania svojím pokojom ostatných povzbudili a v krajine zaznamenali mnohé obrátenia.