Aj pri polárnom kruhu sú ľudia hladní po Bohu

Rusko je obrovská krajina, rozprestierajúca sa na sedemnástich miliónoch štvorcových kilometrov. Keď nasadnete do lietadla a ste osem hodín vo vzduchu, neprekročíte žiadnu štátnu hranicu.

Rusko, to sú asi dve tretiny Afriky, aj takto sa dá hovoriť o krajine dvoch kontinentov. Misionár Jozef Roman ju pozná pomerne dobre, tvrdí, že dokonca lepšie ako priemerný Rus.

„Svojho času som slúžil na Ďalekom východe, takže poznám Rusko od Bieleho mora na severe až po Čierne more na juhu,“ hovorí a na adresu obyvateľov krajiny dodáva, že sú v mnohom podobní Slovákom, pretože slovanská mentalita sa v nich nezaprie.

„Ľudia sú tu pomerne priateľskí, otvorení. Rozdiel je však v tom, že v Rusku žije veľa národností, čo sa odráža aj vo farnosti. Medzi mojimi farníkmi sú Poliaci, Ukrajinci, Bielorusi, niektorí sú z Litvy a z Lotyšska.“

Katolícke náboženstvo je v Rusku netradičné

Približne 60 až 70 percent veriacich sa v Rusku hlási k pravosláviu, no väčšina z nich je nepraktizujúca. K tradičným náboženstvám patrí tiež islam, budhizmus a judaizmus. Katolíci sú v menšine, podobne aj protestantské náboženstvá, ktoré sú v krajine zastúpené len sporadicky.

„Mojou úlohou je slúžiť tým, ktorí sú katolíci alebo sa nimi chcú stať,“ zoznamuje nás páter Jozef so svojou misiou. „Na severe, kde sa nachádzam, sú katolíci prítomní už dvesto rokov, majú predovšetkým poľské korene, ale dnes ich už takmer niet,“ rozpráva ďalej. ň

Výhodou určite je, že Katolícka cirkev v Rusku používa v liturgii ruský jazyk, kým v pravoslávnych chrámoch je to staroslovienčina. Vekové zloženie farníkov je rôzne.

V tomto roku zomrela 90-ročná babička, ktorá bola najstaršou členkou farnosti. Katolícka farnosť sa obnovuje. Mnohé deti pochádzajú z miešaných manželstiev, a ak je jeden z rodičov katolík, dajú dieťa pokrstiť v katolíckej viere.

Hoci Archangeľsk je počtom obyvateľov pomerne veľký, pokrstených katolíkov je len niekoľko stovák. A tých aktívnych, praktizujúcich len okolo 40 až 50 ľudí.

„Keď som sem prišiel, bolo ich viac, starí ľudia však vymreli a mnohí sa odsťahovali pre zlú klímu do južnejších oblastí Ruska. Vysťahovalectvo je dosť veľký problém, pre ktorý sme stratili niekoľko dôležitých farníkov. Ak aj niekedy prídu, tak už len na návštevu,“ prezrádza misionár a hovorí, že má tiež takých farníkov, ktorí bývajú vo vzdialenosti aj sto kilometrov.

Dokonca jedna rodina žije za polárnym kruhom a má účasť na živote farnosti len príležitostne. „Niekedy sadnem do auta a ponavštevujem rodiny, ktoré sú od nás vzdialené,“ dodáva páter Jozef. 

Misijná služba je nenahraditeľná

Hoci farnosť funguje už vyše 25 rokov, stále chýba kostol. Ten postavený koncom 19. storočia jednoducho zmizol bez stopy v roku 1929. Neostalo po ňom nič a na území, kde stál, je dnes nemocnica.

„Sväté omše sme slúžili v kaplnke v bytovke, kde máme farský byt. V posledných rokoch sa podarilo postaviť pastoračné centrum s kaplnkou, v ktorej už býva pravidelná svätá omša. Stále to však nemôžem nazvať kostolom,“ prezrádza páter Jozef.

Napriek tomu, že kaplnku už dva roky používajú, stále neprebehla kolaudácia a úradne je teda ešte len stavbou. Majú aj iné priestory, napríklad katechetickú sálu a mnohé ďalšie ešte chystajú. Misie v Rusku sú určite odlišné od tých krajín sveta, kde sú oveľa početnejšie farnosti.

„Misie sú predovšetkým služba. Keby som ju nerobil, veriaci by boli bez kňaza,“ hovorí páter Jozef. „V lete som bol dva mesiace na Slovensku a nebol tu nijaký kňaz. Najbližší je odo mňa vzdialený nejakých 600 až 700 kilometrov.

Zastupovať ma môže niekto len z takej farnosti, kde je viacero kňazov, a to je iba Moskva alebo Petrohrad, teda opäť nejakých tisíc kilometrov.

Mnohé farnosti na severe sú bez kňaza, ten sem prichádza napríklad len raz za mesiac,“ rozpráva misionár ďalej a dodáva, že situácia vo farnosti počas jeho dvojmesačnej neprítomnosti prinútila laických spolupracovníkov, aby prevzali istú zodpovednosť za chod farnosti. Páter Jozef verí, že ich aktivita bude pokračovať aj naďalej.

Otvorili nový pastoračný rok

Podľa pátra Jozefa je najextrémnejšou vecou v krajine cestovanie. Vzdialenosti sú veľké, najbežnejšia býva teda letecká preprava. Sú však aj situácie, napríklad počas tohtoročnej pandémie, keď lietadlá nepremávali. Na návštevu Slovenska páter Jozef preto cestoval autom.

Kým lietadlom sa to dá stihnúť za jeden deň, autom to trvá pod Tatry minimálne tri dni.

„Vyberal som si najkratšiu cestu a bolo pre mňa dosť prekvapujúce, že idem po bežne značenej ceste a zrazu sa skončí asfalt a začne sa cesta cez les. Bolo po daždi, takže všade veľa blata,“ spomína páter Jozef s úsmevom na netypické cestovanie na Slovensko.

A čo plánuje po návrate do Ruska? Vždy koncom septembra alebo začiatkom októbra otvárajú vo farnosti nový pastoračný rok, ktorý trvá do mája alebo do júna.

„Náš biskup pri tejto príležitosti pošle do všetkých farností list s témou, ktorou sa budeme zaoberať. Tento rok sa nachádzame v Roku Božieho slova a na našom území je táto iniciatíva spojená s putovnými ikonami Panny Márie pod názvom Matka Božieho slova.

Keď sa však vo februári začali problémy s COVID-19, farnosť fungovala len v obmedzenom režime. Dúfam však, že teraz sa už život dostane do bežných koľají a budeme môcť urobiť nejakú pobožnosť s putovnou ikonou aj za prítomnosti farníkov,“ prezrádza páter Jozef svoje plány.

Po koronavírusovej prestávke sa opäť pomaly obnovuje činnosť farnosti a v kostole sa objavuje viac veriacich. Hoci zákaz verejných bohoslužieb nemali, mnohí ľudia prestali zo strachu navštevovať bohoslužby.