Ako kresťania sa neraz stávajú hrdinami

V Japonsku žijete už dvadsať rokov. Ako vnímate vzťah miestnych ľudí k Bohu? Šintoizmus je polyteistický, budhizmus je náboženstvo bez Boha. Ako chápu Japonci duchovno?

Ide o zložitú tému, ale áno, sú to náboženstvá bez osobného Boha, ako ho nachádzame v  židovsko-kresťanskej teológii. Súvisí to aj s tým, že ak je ľuďom veľmi dobre, tak samozrejme, nepotrebujú nič nadprirodzené.

No len čo príde prírodná katastrofa alebo iné nešťastie, začínajú hneď prosiť: „Bože môj, pomôž mi“ alebo „Bože, prečo si to dopustil“. Nemajú možno vieru alebo ju nepraktizujú, ani nemajú konkrétnu predstavu Boha s menom a tvárou, ale predsa len túžia po niečom, čo ich presahuje.

Ako to vyzerá v praxi?

Je to komplikované, pretože sa tu prelínajú rôzne prúdy. Hoci je Japonsko ostrovná krajina, oddelená od všetkého a zakonzervovaná, v rozličných vlnách sem prichádzali rozličné náboženstvá ako šintoizmus, budhizmus či kresťanstvo.

Každé z nich je iné, no zároveň sa prelínajú a dopĺňajú. A to je typicky japonské. Nevedia si medzi nimi vybrať, nie sú zarytí vyznávači jedného náboženstva.

Podľa príležitosti vedia medzi náboženstvami lavírovať bez toho, aby prevzali za svoju vieru zodpovednosť.

Dnes je napríklad moderné mať svadbu v kresťanskom kostole, a keď sa narodí dieťa, privedú ho do šintoistickej svätyne, aby bolo zdravé.

Na pohreby sa zasa hodí budhistický chrám, lebo šintoizmus nezaujíma posmrtný život. Pravda je, že v skutočnosti ide často skôr o folklór.