Ako učiteľka sa dotýkam budúcnosti

Ako ste sa stali učiteľkou?
Vyrástla som v slovenskej rodine so všetkými peknými tradíciami. Ako dieťa som so starou mamou hovorila po slovensky a chodila som do slovenskej katolíckej základnej školy, kde vyučovali Školské sestry sv. Františka. Slovenské piesne milujem dodnes.

Učiteľkou som chcela byť odmala. Neodradila ma ani mama, ktorá chcela, aby som sa učila latinčinu, ani učiteľka v tretej triede, ktorá ma nútila písať pravou rukou. V roku 1964 som zrazu stála pred 62 usmiatymi tvárami druháčikov.

Zamrzla som a v duchu som sa pýtala, čo teraz. Všetky vedomosti z učebníc mi boli nanič. Našťastie, žila som v komunite 17 františkánok, 16 z nich boli učiteľky – veteránky. Ten rok bol lepší ako všetky univerzitné kurzy.

Na jednej konferencii som počula: „Nevyučujte učebnice, učte deti.“ A to so mnou zostalo dodnes. Kreatívne, veselé vyučovanie zamerané na učenie dieťaťa, bez známok, žiadne učenie sa pre učenie, ale pre lásku k poznaniu a pre život.

Učila som na niekoľkých základných aj stredných školách v Texase a v Pensylvánii. Pár rokov som robila v administratíve našej komunity a potom som sa prihlásila na misie.

Aké boli vaše začiatky v južnej Afrike?
Prišla som tam pred tridsiatimi rokmi pracovať s mládežou na internátoch v Misii sv. Jána. Bolo to obdobie rasovej segregácie – čierne a farebné deti nemohli žiť v mestách.

Podľa zákona tam nesmeli zostávať po zotmení. Naša misia bola od mesta iba osem kilometrov, a tak bola dobrým miestom pre tieto deti.
Prvé štyri roky sme strávili klčovaním buša, čistením a úpravami zanedbanej misie.

Naučiť sa, čo to znamená zomrieť, bola najbolestivejšia časť môjho vzdelávania sa. Naučilo ma to, o čom je život. Začali sme sa starať o deti, ktoré zostali po zomrelých a nik sa k nim nehlásil.

Postavili sme konvent, prestavali chátrajúce internáty pre našich 120 študentov. Pustili sme sa do chovu prasiat, oviec a kráv, založili sme záhradu. Naša misia sa zmenila na nepoznanie a obrovská zmena sa odohrávala aj v krajine.

Vláda rasovej segregácie sa začala rozpadať. Apartheid sa končil a zrodila sa nová južná Afrika. Nevedeli sme ešte, že nastupuje niečo iné, čo zabije mnoho Juhoafričanov, a to pandémia aidsu.

Po desiatich rokoch práce s internátnou mládežou sa zrazu ukázala nová potreba aj pre našu službu: starostlivosť o umierajúcich. Nemocnice nemali miesto pre chorých – postele, podlahy i chodby boli plné. Ľudia zomierali v neuveriteľných podmienkach, často úplne opustení a bez opatery.

Školy v novej južnej Afrike boli otvorené pre všetky rasy a naša služba sa tým skončila, takže sme sa začali učiť, ako sa starať o pacientov zomierajúcich na aids. Nasledovala dekáda, počas ktorej u nás zomrelo 760 ľudí. Najmladší mal 21 dní, najstarší 72 rokov.

Naučiť sa, čo to znamená zomrieť, bola najbolestivejšia časť môjho vzdelávania sa. Naučilo ma to, o čom je život. Začali sme sa starať o deti, ktoré zostali po zomrelých a nik sa k nim nehlásil.

Ďalšie našli opustené v chatrčiach či na poli a priniesli ich k nám. Keď začali zachraňovať život antiretrovirálne lieky, niektoré z našich detí už mali desať rokov a fakt, že boli stále nažive, prekvapoval i lekárov.

Nechýbalo vám v tom čase učenie?
Aj v časoch, keď sme boli centrom pre ľudí v kritických štádiách aidsu, sme vyučovali. Našimi žiakmi boli pacienti a ich rodiny; dobrovoľníci, ktorí sa starali o pacientov po domoch; študenti ošetrovateľstva, ktorí sa k nám prišli učiť, ako sa starať o zomierajúcich; učitelia a opatrovatelia infikovaných; kňazi a rehoľníci, ktorí sa k nám prišli poradiť, ako lepšie slúžiť postihnutým a ich rodinám.

V misii ste známa živým a tvorivým vyučovaním. Deti spomínajú, ako ste vymodelovali sopku, ktorá skutočne vybuchla. Čo si deti podľa vás odniesli z vašich hodín do života?
Každý môže zostrojiť vulkán, ohúriť deti dymom a valiacou sa lávou. Stačí postupovať podľa manuálu. Ale čo sa stane, keď sopka vybuchne? Vyvrhuje plyny, kamene, iskry. Láva ničí vegetáciu, páli domy, ľudia môžu zhorieť alebo sa udusiť a vulkanický popol všetko zasype.

Cez deti sa my učitelia dotýkame budúcnosti. Naučiť deti uvažovať, chápať, argumentovať je omnoho dôležitejšie ako počet stránok v učebnici, ktoré sme stihli prebrať.

Preto potrebujeme vedieť predvídať, keď sa sopka zobúdza. Potrebujeme dobrý komunikačný systém, evakuačné plány. Potrebujeme zachraňovať životy. Deti to vždy pochopia. Naučia sa, ako sopka funguje, čo sopečné procesy spôsobujú a čo musia robiť ľudia.

Učiteľ však musí ísť hlbšie, aby popri vedomostiach viedol deti aj k hodnotám. A to je to, o čo sa pri vyučovaní v triede aj mimo nej usilujem. Viesť ich k hodnotám, ktoré sa odrazia v ich živote, nie na školských skúškach.

Čo by ste odkázali svojim kolegom učiteľom na Slovensku, kde sa práve začína nový školský rok?
Buďte statoční. Učiť v dnešnej dobe je náročné. Učiteľ súťaží s toľkými inými záujmami detí. Dajte im pocítiť, že vám záleží na tom, že sa učia. Objavujte s nimi, čo všetko môžu dokázať. Pýtajte sa ich, ako zmenia svet na lepšie miesto, a pomáhajte im to robiť.

Cez deti sa my učitelia dotýkame budúcnosti. Naučiť deti uvažovať, chápať, argumentovať je omnoho dôležitejšie ako počet stránok v učebnici, ktoré sme stihli prebrať. Ako osoží ľudstvu, keď dáme dieťaťu knihu plnú faktov, ale v skutočnosti prázdnu, lebo dieťa nevie tieto fakty použiť vo svojom živote tvorivo a múdro?