Blízkosť znamená poznať príbeh

Mám pred sebou spomienky, ako sa deti vracajú zo školy. Niektoré sa už pridali k nám a spolu vyfarbujeme maľovanky. Je vzácne ticho. V ňom cítim, ako k nám Boh prichádza v pokoji a láske. Je tak blízko, až sa nás dotýka. A práve o tejto blízkosti bola naša misia.

PRIJATIE SRDCOM

Naša misijná cesta viedla v marci do Centra sv. Antona v meste Nyanza, ktoré je v súčasnosti domovom pre 59 detí. Centrum spravujú rogacionisti a vedie ho slovenský misionár Vlastimil Chovanec, RCJ (43). Je to miesto, kde deti nachádzajú nielen strechu nad hlavou, ale aj lásku a akceptáciu.

Od prvého okamihu nás deti prijali bez podmienok, jednoducho srdcom. Bežali k nám a objímali nás, akoby sme boli už dávno súčasť ich domova. Nepotrebovali sme hovoriť rovnakým jazykom, stačilo, že sme tam boli. Stačilo, že sme s nimi a pre ne.

V centre už tretí rok žijú aj traja chlapci s rázštepom chrbtice a hydrocefalom a jeden, ktorý zostal po úraze ochrnutý. Pohybujú sa na vozíkoch a s každodennými výzvami im pomáhajú nielen opatrovateľky, ale aj ostatné deti. Sú pri nich, prekonávajú s nimi obrubníky či schody.

V osadách, odkiaľ pochádzajú, by školu navštevovať nemohli. Vďaka centru túto možnosť majú. Každé ráno hneď po svätej omši už čakali pripravení ich kamaráti, aby im pomohli s presunom do školy.

RADOSŤ SILNEJŠIA AKO RANY

Tieto deti majú za sebou príbehy, ktoré na prvý pohľad neodhalíte. Ich tváre sú naplnené radosťou a úsmevom, ktorý okamžite upúta pozornosť.

Keď nám páter Vlasťo začal rozprávať o ich osude a o tom, ako sa dostali do centra, začali sa postupne odkrývať ich rany. Za každým úsmevom bola minulosť plná bolesti. Napriek tomu boli deti schopné smiať sa, tancovať, spievať. Ich radosť sa zdá silnejšia ako všetky rany.

A to vyvoláva mnoho otáznikov. Je to Božia milosť, ktorá ich uzdravuje? Alebo je to prijatie a láska, ktoré centrum ponúka? Možno je to aj jednoducho fakt, že nechceme vidieť ich bolesť. Často je jednoduchšie nevidieť nič hlbšie. Zahrať sa, prežiť pekné dobrodružstvo, spoznať kúsok sveta a odísť bez toho, aby nás to zasiahlo. Je to pohodlné, no nie vždy pravdivé.

Páter Vlasťo nám ukázal staré fotografie detí pri ich príchode do centra. Boli na nich sčasti špinavé, s tvárami plnými strachu. V očiach mnohých z nich bol viditeľný smútok a neistota. Niektoré bolo ťažké rozpoznať, ich tváre akoby sa za pár mesiacov zmenili.

Dnes sú to iné deti. Čisté, uzdravené, prijaté a milované. Tento kontrast medzi starými a súčasnými fotografiami nám jasne ukázal, aký obrovský dosah má láska, prijatie a stabilita, ktoré im centrum poskytuje.

UČIŤ SA MILOVAŤ

Jeden večer som pri spoločnej modlitbe sedela na zemi medzi dievčatami. Bola pri mne päťročná Ketia. Má dve staršie sestry, s ktorými minulý rok prišla do centra. Predtým žili s matkou v malej izbe u cudzích ľudí.

Keď k nim zavítal slovenský misionár so sociálnou pracovníčkou a ponúkol možnosť prísť do centra, rozhodli sa bez váhania, že chcú ísť.

Matka sa od ich príchodu neozvala. Keď sa na Ketiu pri modlitbe pozerám, viem, že má za sebou viac, než by malo uniesť akékoľvek dieťa. Po chvíli si pomaly oprie hlavu o moje rameno a zaspí. Hladím ju a modlím sa, aby mala vždy náručie, v ktorom môže zaspať.

Táto cesta nás naučila, že byť niekomu blízko znamená poznať jeho príbeh. Znamená to vidieť aj bolesť, ktorú by sme možno nechceli vidieť, deliť sa nielen o radostné chvíle, ale aj o tie ťažké.

Len tak sa ľudia zapíšu hlboko do nášho srdca. Len tak s nimi môžeme byť skutočne. A len tak sa misia neskončí naším odchodom, ale zostáva v nás, v našich modlitbách a hlboko v našom srdci, aj keď sme už doma.