Boh je plný prekvapení, o tom sú Vianoce

Pri službe v Kolégiu svätého Cyrila a Metoda v Ríme oslovila sestru Fabiánu predstavená s požiadavkou vystriedať sestry v Albánsku. Na prípravu nebol čas. „Nie som typ, ktorý sa rýchlo učí jazyky. Vedela som, že to nebude jednoduché. Ale uvedomovala som si, že ak pôjdem s poslušnosťou, budem mať Božie požehnanie.“

CEZ VŠETKY ŤAŽKOSTI

Misijným regiónom rodáčky od Prešova sa stala horská oblasť v Diecéze Rrëshenj, kde žije takmer desaťtisíc obyvateľov. Problémy prichádzali a ona sa modlila, aby jej Boh dal znamenie, či je na správnom mieste. Aj čo sa týka jazyka, mala pocit, že vôbec nenapreduje. Potom zrazu nastal prelom. „Brala som to ako Boží zázrak. Keď poviete Bohu áno, prevedie vás cez všetky ťažkosti.“

Krajina, v ktorej sestra Fabiána pôsobila, bola rozmanitá. Na prírodu, ľudí, životné podmienky i vierovyznanie. V dedinke Bushkas žili katolíci, ale o pár kilometrov ďalej už moslimovia. Najviac ju prekvapili vzdialenosti – niektorí ľudia žijú na miestach, kde sa nedá dostať ani autom.

Rehoľníčku zaskočila aj ťaživá ekonomická situácia. „Mnohí ľudia nemajú na základné potraviny. Nezamestnanosť ich núti živoriť. Albánci majú rôzne tradície, pre nás nepochopiteľné, oni to však berú ako zákon. Potešilo nás, ako milo nás prijali a ako nám dôverovali. Akí sú chudobní, takí sú aj srdeční.“

NÁJSŤ SPRÁVNE SLOVÁ

Sestry chodili aj do vedľajších dedín – Ulza, Stojan, Kokordok, Blat. Keďže tam dlho vládol komunizmus, ľudia nevedeli praktizovať ani prejaviť svoju vieru. Sestry sa ich snažili motivovať, aby chodili na sväté omše a predkladali svoje ťažkosti Bohu.

„Ľudia k nám chodili so všetkým, aj s materiálnymi problémami, aj keď mali medzi sebou spory. Najťažšie bolo vedieť nájsť správne slová, sprostredkovať radosť evanjelia, keď sme videli, ako tí ľudia žijú. Pozdvihnúť ich, povzbudiť, dať im najavo, že majú hodnotu.“

PRAKTICKÁ POMOC

V albánskych horách sa podľa sestry Fabiány žije ťažko. Na každom kroku chudoba, bieda. Mladí ľudia húfne odchádzajú do miest alebo do zahraničia. Doma ostávajú len starší, ktorí si nevedia pomôcť sami. Základom pre miestnych ľudí je chov dobytka, no hlavný základ obživy je múka na chlieb.

Slovenské sestry učili Albáncov osvojiť si kresťanské tradície. Do vianočného programu zapájali aj deti. Snímka: archív –FA–

Ak má niekto dôchodok, stačí mu ledva na vyžitie. Veľkú službu tu robí charita, pomoc vo forme jedla zo zahraničia je vždy vítaná. Misionárky pomáhali domácim finančne, ale najmä prakticky.

„Jednej žene sme pomohli kúpiť stavebný materiál na vybudovanie kúpeľne. Bála sa ísť v noci na toaletu, okolo jej domu sa pohybovali vlci. Inej rodine sme zaobstarali pec, pečenie chleba je každodenný rituál.“

Chorej žene zasa zadovážili skriňu, z ktorej mala veľkú radosť. Dievčatá a ženy sa u sestier učia šiť. Aby ušetrili, často si k nim chodia opravovať odevy.

SLÁVIŤ NARODENIE KRISTA

Slovenské satmárky sa v Albánsku starali o tri kostoly. Do práce i duchovnej služby zapájali aj ľudí. „Spievali sme s nimi, učili ich základy liturgie, vyznávať svoju vieru. Vyučovali sme katechizmus, pripravovali ich na sviatosti, starým a chorým sme nosili sväté prijímanie.“

Vianočný čas ich učili prežívať viac duchovne, osvojiť si kresťanské tradície. Neslávili totiž narodenie Krista, ale skôr Nový rok, keď si aj dávali darčeky. „Snažili sme sa ich priviesť bližšie k novonarodenému Ježišovi. V kostoloch sme pripravili adventné vence – deti sa naučili, že sa každý týždeň zapáli jedna sviečka, nie všetky naraz. Že Advent je čas očakávania. Pomáhali nám aj pri príprave betlehema.“

VŽDY NEJAKÉ PREKVAPENIE

Na Vianoce kúpili deťom sladkosti či inú maličkosť a za peniaze vyzbierané od žiakov zo slovenskej školy obuv. Vždy pre ne pripravili nejaké prekvapenie, pretože Vianoce sú podľa sestry Fabiány o prekvapeniach. „Prekvapenie zažila Mária, keď ju anjel oslovil, zažil ho aj Jozef, keď mu anjel zveril Máriu a Ježiša do opatery.

A aké prekvapenie zažili mudrci, keď našli Kráľa kráľov v chudobnej maštaľke! Boh je plný prekvapení a o tom sú Vianoce, keď sa z nepriateľov stanú priatelia. Keď ľudia vôkol zažijú kúsok nehy a ľudskosti – o tom sú Vianoce. Boh prichádza k nám v ľudskom tele a stáva sa nám podobným, kráča s nami každý deň v našej všednosti, aby nám bol posilou a útechou.“

Po návrate z misií pôsobí sestra Fabiána v ružomberskej komunite. Nevylučuje, že by na misie odišla znova. „Teraz, keď sa spätne pozerám, neľutujem. Bola to vynikajúca skúsenosť. Každý človek zanecháva na mieste, kde žije, stopu. Originálnu a jedinečnú ako on sám.“