Chrám je stredobodom života farnosti

Prvá evanjelizácia farnosti sa udiala až v roku 1829 a o tridsať rokov neskôr bol postavený prvý kostol, ktorý bol celý z prírodných materiálov – na stavbu poslúžili tenké kmene stromov a bambus, strecha bola zhotovená z vetiev kokosovej palmy. Farnosť bola vytvorená až v roku 1966. Situácia je teda úplne iná ako u nás na Slovensku, kde majú farnosti stáročnú históriu.

Posledný a doteraz najpevnejší a najkrajší farský kostol sa začal stavať až v roku 1986. Bol veľmi pekný, sčasti murovaný, sčasti drevený, nádherne zdobený kresbami s biblickými a rybárskymi motívmi.

No keďže sú v Hondurase veľmi agresívne druhy roztočov, kostol bol po 33 rokoch v havarijnom stave natoľko, že tri týždne pred plánovanou záverečnou svätou omšou pred búraním sa sčasti zosunula hlavná drevená stena presbytéria.

Zmobilizovaní laici 
Na Veľkú noc sme slávili zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ktorý žil na zemi zhruba 33 rokov. Preto aj zbúranie starého, 33-ročného kostola, a začiatok stavby nového hneď po Veľkej noci sú veľmi symbolické. Núka sa známa scéna zo života sv. Františka Assiského o rekonštrukcii kostola (Cirkvi).

V španielčine slovo kostol a cirkev znie rovnako – iglesia. Aj našou snahou je spolu s novým vybudovaním chrámu znovuvybudovať cirkevné spoločenstvo.

Farský kostol má v našej farnosti oveľa väčší význam ako na Slovensku, pretože farnosť tvorí viac ako 30 dedín a osád - je teda akýmsi centrom stretnutia celej farnosti. Aj celková organizácia farnosti je veľmi odlišná.

Vo veľkej miere sú tu zapojení do pastorácie laici. Keďže v Hondurase je obrovský nedostatok kňazov (v našej diecéze s rozlohou polovice Slovenska je nás len 20), laici majú na starosti organizovanie a slávenie bohoslužby slova v nedele a sviatky, akolyti rozdávanie Eucharistie, ďalší organizujú aktivity pre mladých, pre rodiny a sociálne programy. Katechéti vyučujú deti i mladých a tiež dávajú katechézy v rámci prípravy na sviatosti.

Naše farské spoločenstvo je veľmi mladé. V poslednom čase mu veľmi pomáhajú rôzne hnutia a spoločenstvá, ktorých pôsobenie prebúdza ľudské srdcia, aby hľadali Boha v každodenných situáciách.

Nedávno sme spolu s Hnutím sv. Jána XXIII. zorganizovali veľkú duchovnú obnovu, na ktorej sa zúčastnilo okolo 600 ľudí. Dvesto z nich tri dni takmer bez prestávky počúvalo prednášky a svedectvá laikov a kňazov.

Ďalšia stovka ľudí sa počas celého trvania duchovnej obnovy neprestajne modlila za účastníkov; ostatní zabezpečovali logistiku, upratovanie, varenie a iné podporné funkcie. Je úžasné vidieť, ako sa samotní laici dokážu zorganizovať a pracovať na obrátení svojich bratov a sestier. Táto duchovná obnova bola totiž primárne určená „najväčším hriešnikom“ – drogovo závislým, alkoholikom, ľuďom žijúcim v konkubináte a neveriacim.

Chudobná, ale živá 
Cirkev je tu chudobná a od štátu nedostáva nič na svoje fungovanie. Vo farnostiach, ako je tá naša, je financovanie veľmi náročné. Preto kostoly slúžia ako bohoslužobné priestory, formačné miestnosti, katechetické triedy aj ako miesto na spoločné agapé.

Spoločenstvo je cítiť oveľa viac už aj pri stavbe nášho nového kostola. Ľudia sa spojili a začali zháňať financie a rozličnú pomoc na stavbu. Dokonca sa už z rôznych dedín prihlásili ľudia, ktorí by chceli dobrovoľne podporiť stavbu. Budú cestovať aj niekoľko hodín, aby mohli priložiť ruku k dielu.

Preto by sme chceli aj vás poprosiť o modlitby za toto dielo, aby sa úspešne dokončilo a nový kostol mohol čím skôr slúžiť našim farníkom. Ďakujeme za všetky modlitby a obety, ktoré mnohí za našu farnosť predkladáte Pánu Bohu. Nech vás on sám požehnáva.

Autor je misionár v Hondurase