Chudobné deti treba nielen vzdelávať, ale aj zaradiť do života

Z Bratislavy ste po promóciách pred vyše desiatimi rokmi odleteli do Manchestru v Anglicku, kde ste ako jezuitský dobrovoľník začali priamo pomáhať utečencom a ľuďom bez domova. Prečo?
Vždy som sa zaujímal o iné kultúry a práca priamo v teréne ma aj vždy lákala. Do Anglicka som nechcel ísť napríklad ako zamestnanec nejakej továrne. Cítil som, že štúdium geografie bolo príliš všeobecné, chcel som si rozšíriť vzdelanie a zamerať sa na niečo konkrétne.

Nakoniec som si po dobrovoľníckej práci na univerzite v Leeds doplnil vzdelanie, dal som sa na rozvojové štúdiá, čo priamo súvisí s prácou v rozvojových krajinách. Neskôr som sa vydal cez dobrovoľnícke organizácie aj na severovýchod Brazílie.

V suchej polopúštnej krajine som štyri roky učil chudobné deti angličtinu. Po príchode na Slovensko som chvíľku pracoval v korporáciách, ale nenapĺňalo ma to. A tak som v roku 2016 prijal ponuku Slovenskej katolíckej charity a odcestoval do Ugandy, kde Charita pomáha deťom s vírusom HIV.

Dnes už z Bratislavy pod hlavičkou Charity koordinujete dve centrá v Afrike. Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallottiho - slovenskú škôlku na juhu Rwandy aj Centrum Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Ugande, ktoré je určené pre staršie deti, predovšetkým s HIV vírusom. Čo je v Afrike pri práci s deťmi, ktoré žijú v extrémnej chudobe, bez poriadnej strechy nad hlavou, vody, pravidelnej stravy, navyše s bežnou nákazou HIV, najpodstatnejšie?

Videl som extrémnu chudobu a viem, že nemôžeme pomôcť všetkým. Ako Charita sa v Afrike špecializujeme na vzdelávanie a nechceme z toho vybočiť, nechceme ísť napríklad do zdravotníckych oblastí.

V rámci vzdelávania je veľmi dôležité, aby sme deti, ktoré sú v centre alebo ktoré k nám prichádzajú do remeselníckych dielní vrátane tých, ktoré sú podporované na miestnych školách naším projektom Adopcia na diaľku®, vedeli zaradiť do života.

Aby sa napríklad nestalo, že deti skončia školu, dostanú sa von a nebudú vedieť čo so životom. Chudobným deťom sa teda snažíme nielen zabezpečovať základné životné potreby, ale snažíme sa ich aj integrovať do spoločnosti, zapájať ich do činností.

Zamýšľame sa nad tým, na aký typ školy poslať konkrétne dieťa, nechceme posielať všetky deti na všeobecné školy. Musíme sa na dieťa pozerať individuálne. Na jeho talenty aj schopnosti.

A darí sa to aj v praxi?
Keď som prišiel do Afriky prvýkrát, deti v našom centre v Ugande boli malé; akurát teraz je prvý rok, keď niektoré deti školu končia a je potrebné spolu zvažovať, či pôjdu na nejakú učňovku alebo sa budú ďalej vzdelávať. Plánujeme napríklad rozšíriť tím o ďalšieho sociálneho pracovníka, aby sme ku každému prípadu pristupovali ešte individuálnejšie.

Vzdelávanie detí sa snažíte prepájať aj na miestnu komunitu. Nedávno ste sa vrátili z pracovnej projektovej cesty; darí sa vám v Ugande či Rwande nadväzovať spoluprácu s rodičmi, miestnymi obyvateľmi či so starostami dedín?
Už samotný vznik centra v Ugande bol podmienený tým, že ho musela prijať miestna komunita. Predtým ako sa začalo čokoľvek riešiť a stavať, sme sa stretli s miestnymi autoritami.

Stretnutie bolo pod stromom s tamojšími dedinčanmi na čele so starostom. Vysvetlili sme im, čo sa tam chystáme robiť; že je to na dobrú vec. Takisto je potrebné zdieľať skúsenosti aj s inými organizáciami či rehoľami, my napríklad v Rwande spolupracujeme s pallotínmi.

Snažíme sa spolupracovať aj s miestnymi pobočkami Caritas. S pobočkou v Ugande rozbiehame najnovšie projekt pre mladých utečencov.

V Pôstnom období či na jeseň cestujete do rôznych kútov Slovenska a realizujete spolu s dobrovoľníkmi vo farnostiach aj v školách prednášky pre slovenské deti a mládež. Čo je vaším cieľom?
Chceme osobne hovoriť svedectvá z našej práce v Afrike. Chodievame väčšinou do farností, ktoré boli v našej kampani aktívne; chceme sa im poďakovať a povedať, akým spôsobom sme peniaze darcov využili. Chceme, aby nám ľudia verili. A po druhé, chceme šíriť osvetu o našich projektoch v Afrike medzi deťmi a mladými.