Ďakujem za život. Bola to jediná cesta k Bohu
Christoph Hermann Ananda Probst sa narodil 6. novembra 1919 v nemeckom mestečku Murnau am Staffelsee, ktoré sa nachádza v hornom Bavorsku. Pochádzal z pomerne zámožnej rodiny a vďaka svojmu otcovi Hermanovi Probstovi, ktorý bol chemikom, získal nadhľad a naučil sa vážiť si kultúrnu i náboženskú slobodu.
V rokoch 1930 až 1932 navštevoval Christoph gymnázium v Norimbergu, no keďže sa jeho rodičia rozviedli, presťahoval sa s matkou do stredného Franska, kde pokračoval v štúdiu na internátnej škole v Marquarsteine.
Už jeho otec si zachovával odstup od prívržencov národného socializmu a kontaktoval sa s umelcami, ktorí boli na rovnakej vlnovej dĺžke. Podobný dištanc mala k vládnucej ideológii aj internátna škola.
Christophova sestra Angelika Probstová spomína, že jej brat Christl, ako ho všetci volali, začal veľmi skoro kritizovať myšlienky národného socializmu znevažujúce ľudskú dôstojnosť.
Medik a otec rodiny
V roku 1935 pokračoval Christoph v štúdiu na reálnom gymnáziu v Mníchove. Práve tam sa spoznal s Alexandrom Schmorellom, neskorším členom Bielej ruže. Christoph zmaturoval v roku 1937, následne absolvoval pracovnú a vojenskú službu pri vojenskom letectve. V roku 1939 začal štúdium medicíny na univerzitách v Mníchove, Štrasburgu a Innsbrucku. Počas druhej svetovej vojny pôsobil na východnom fronte.
Ako 21-ročný sa oženil s Hertou Dohrnovou, nevlastnou dcérou kritika režimu Haralda Dohrna, s ktorou mal tri deti.
So zakladateľmi Bielej ruže, protinacistického hnutia, ktoré vydávalo letáky namierené proti režimu, sa Christoph Probst zoznámil v roku 1943 na Mníchovskej univerzite prostredníctvom svojho priateľa Alexandra Schmorella.
V tom čase do tejto skupiny patril Hans Scholl, Alexander Schmorell a Willi Graf. Christoph zostával so svojimi aktivitami v úzadí, pretože si uvedomoval zodpovednosť za rodinu. Ako jediný bol ženatý a mal trojročného syna Michaela, dvojročného Vincenta a jeho žena čakala v tom čase tretie dieťa.
Hansova sestra Inge Schollová v životopisnej publikácii Biela ruža (Die Weiße Rose, Frankfurt nad Mohanom, 1982) uvádza, že medzi Hansom a Christophom sa čoskoro zrodilo hlboké priateľské puto, pretože mali rovnakú lásku k stvoreniu, zaujímali ich rovnaké knihy, čítali tých istých filozofov.
„Christoph poznal hviezdy a vedel mnoho o skalách i vrchoch hornobavorských hôr, z ktorých pochádzal. No najsilnejšie ho s Hansom spájalo spoločné hľadanie toho, ktorý stál za všetkými vecami, ľuďmi a ich dejinami,“ myslí si Inge Schollová.
Nepriatelia ríše
Hoci mal Christoph vplyv na texty Bielej ruže, nebol autorom ani jedného z rozširovaných letákov, napísal iba návrh siedmeho letáka. Práve tento koncept mal pri sebe Hans Scholl, keď spolu so sestrou Sophie rozdávali zvyšné letáky 18. februára 1943 na Mníchovskej univerzite, kde sa dnes nachádza pamätník venovaný členom Bielej ruže.
Keď gestapo na udanie správcu budovy zatklo súrodencov Schollovcov, získalo zároveň dôkaz proti Christophovi Probstovi.
Počas vypočúvania i pred súdom prosil Christoph o milosť kvôli svojej manželke a trom deťom – dcéra Katja mala v tom čase štyri týždne – a za jeho prepustenie sa prihovárali aj Hans so Sophie, no ich naliehavej žiadosti nevyhoveli.
„Je to ,nepolitický‘ človek, teda žiadny poriadny muž!“ píše sa o Christophovi Probstovi v rozsudku, ktorý mu ďalej vyčíta: „Ani starostlivosť národnosocialistickej ríše o jeho vzdelanie, ani skutočnosť, že jedine národnosocialistická populačná politika mu umožnila, aby mal ako študent rodinu, mu nezabránili, aby na výzvu Scholla vypracoval ,manuskript‘, ktorý si boj pri Stalingrade vzal za príležitosť na to, aby sa vysmieval z vodcu ako z vojenského hochštaplera.“
Hans a Sophie Schollovci boli spoločne s Christophom Probstom v zrýchlenom súdnom procese odsúdení na okamžitú smrť sťatím za sabotáž namierenú proti národnosocialistickému spôsobu života, propagovanie defetistických myšlienok, vysmievanie sa z vodcu a za to, že sa stali nepriateľmi ríše.
Christoph, ktorý vyrastal v rodine bez náboženského presvedčenia, požiadal pred popravou o katolíckeho kňaza a dal sa pokrstiť. V svojom liste matke napísal: „Ďakujem, že si mi dala život. Ak o tom správne rozmýšľam, bola to jediná cesta k Bohu. Budem mať teraz pred vami trochu náskok, aby som vám pripravil nádherné uvítanie...“
Posledná cigareta
Dozorcovia vo väznici vypovedali o tom, ako statočne sa všetci traja odsúdení správali. Boli dojatí až tak, že sa rozhodli vziať na seba veľké riziko a umožnili trom mladým ľuďom tesne pred popravou vyfajčiť spoločne poslednú cigaretu.
„Nevedel som, že zomieranie môže byť také ľahké,“ povedal podľa svedectva dozorcu Christoph Probst. „O niekoľko minút sa opäť uvidíme vo večnosti.“
Popravili ich 22. februára 1943, pochovaní sú na cintoríne Perlacher Forst, kde sa nad ich hrobom týčia tri skromné kríže.
Ešte v deň popravy bol Christoph „natrvalo vylúčený zo štúdia na všetkých nemeckých vysokých školách“. Rehabilitácie sa dočkal až tento rok, keď bola 21. februára 2019 symbolicky stiahnutá jeho exmatrikulácia.
Pre svoju mučenícku smrť bol 3. novembra 1999 zaradený do martyrológia Katolíckej cirkvi.