Dobrovoľníctvo je návykové

Oboch zaujal program Dobrovoľníci pre Afriku, ktorý už od roku 2002 organizuje kolednícka akcia Dobrá novina. Romana povzbudzovala do dobrovoľníctva kamarátka, Matúša oslovila dobronovinová prednáška. A tak sa v roku 2018 stali zatiaľ poslednými dobrovoľníkmi v Keni.

Roman na päť mesiacov a Matúš na tri. „Mladým ľuďom chceme dať šancu, aby spoznali realitu krajín subsaharskej Afriky.

Získavajú jedinečnú príležitosť objavovať kultúru a skutočný život ľudí v Keni, Ugande či Etiópii,“ vysvetľuje riaditeľ koledníckej akcie Daniel Fiala, ktorý tiež v minulosti pôsobil ako dobrovoľník v Keni.

Keďže príprava na dobrovoľnícky pobyt bola kvalitná, mladí muži odchádzali na africký kontinent s dosť reálnymi očakávaniami.

„Dúfal som, že to zvládnem a posunie ma to vpred, že sa vrátim ako silnejší a kvalitnejší človek,“ prezrádza Roman a Matúš bez rozpakov hovorí o celkom pragmatickej túžbe: „Nuž, ako mnoho ľudí, aj ja som očakával, že v Keni schudnem. Nepodarilo sa. Naopak, mám dojem, že som skôr pribral.“

Snímka: Archív Romana Poppera

Mwangaza znamená úsvit

Roman i Matúš pracovali v rehabilitačnom centre Mwangaza neďaleko hlavného mesta Nairobi, v oblasti Katani. „Centrum sa venuje mladým mužom s drogovou závislosťou. Chlapci pochádzali zo slumov, niektorí žili priamo na ulici.

Centrum im poskytuje všetko, čo potrebujú, aby sa zaradili do slušného a dôstojného života vrátane možnosti vzdelávať sa, čo nie je taká samozrejmosť ako u nás,“ vysvetľuje Matúš. Roman dodáva, že slovo mwangaza znamená v swahilčine jas alebo úsvit a je symbolom nádeje.

Roman ako čerstvo vyštudovaný informatik učil zverencov pracovať s počítačom a získať základnú počítačovú gramotnosť. „Programátori sa z nich za ten čas nestali, ale azda aspoň niečo málo pochytili.

Okrem toho som sa snažil vo veciach informačných technológií pomôcť aj pracovníkom v centre,“ opisuje svoju náplň. Religionista Matúš chlapcov zas vyučoval hudbu a hru na gitare, no obaja zdôrazňujú, že omnoho dôležitejšie bolo tráviť s nimi čas.

„Hrali sme spolu futbal, prali si veci, pokopali v záhrade, porúbali drevo, pomohli v kuchyni s varením, tancovali sme, modlili sa, jedli, oddychovali, pozerali futbal, cestovali. Lepšia než technika bude vždy osobná blízkosť,“ myslí si Roman a Matúš dodáva, že boli niečo ako animátori.

Snímka: Archív Matúša Basandu

Hodlajú pokračovať

Počas dobrovoľníckeho pobytu mali mladí Slováci možnosť spoznať aj iné kúty nádhernej krajiny, ktorá im prirástla k srdcu.

„Videli sme bláznivé jazdy na motorke po rozbitých poľných cestách; motorkárov jazdiacich priamo po husto zaľudnenom chodníku; deti, ktoré vidia belocha prvý raz v živote, či pouličných predajcov, núkajúcich veci od výmyslu sveta – čo cesta, to zážitok,“ spomína Matúš.

„Pobyt v Keni bol pre mňa dobrou výzvou. Dobrovoľnícku skúsenosť určite odporúčam aj ostatným... treba ísť von. Nemyslím len ďaleko, i keď to má niečo do seba, no najmä von zo seba, za prah dverí svojho domu, von k ľuďom,“ hodnotí Roman, ktorý v súčasnosti pôsobí ako informatik v Žiline.

Snímka: Archív Matúša Basandu

Matúš, ktorý je v tomto čase na absolventskej praxi v Barcelone, jeho slová len podčiarkuje: „Dobrovoľníctvo otvára oči, myseľ i dušu. Pre mňa sa stalo neodlučiteľnou súčasťou života, hodlám v ňom pokračovať, je prosto návykové – keď raz začnete, ťažko sa prestáva.“

Hoci pandémia koronavírusu na čas dobrovoľnícke pobyty v afrických krajinách zastavila, organizátori Dobrej noviny dúfajú, že ďalších dobrovoľníkov vyšlú už na prelome tohto a budúceho roka. „Dobrovoľníci hovoria o svojej skúsenosti ako o čase, ktorý zmenil ich život, postoje či pohľad na druhého človeka.

Život v odlišnej kultúre dokáže nabúrať mnohé naše predsudky i stereotypy, ktoré si často nevedomky nosíme v sebe,“ uzatvára Daniel Fiala.