Hľadáme pravdu o stratených deťoch

Nicolas Raline (29) mal dvanásť rokov, keď záhadným spôsobom zmizla jeho deväťročná nevlastná sestra Amanda.

„Moja mama zomrela, keď som mal dva roky. Do šiestich rokov ma vychovával otec. Otec spoznal inú ženu, ktorá mala trojročnú dcéru a vytvorili sme tak novú rodinu,“ začína svoje rozprávanie o bolestnej skúsenosti uprostred rušného Ria de Janeiro Nicolas.

V tom čase žili v centre Ria a často musel na svoju sestru dávať pozor. „Raz som sa doma učil angličtinu, no sestra chcela ísť do obchodu. Povedal som jej, nech na mňa počká dole pri vrátnikovi.

Bola však netrpezlivá a vybrala sa do obchodu sama. Dovtedy nechodila nikam sama, vždy ju niekto sprevádzal.“ Keď Nicolas zbehol dole, nebola tam, preto sa ponáhľal za ňou do obchodu, no nenašiel ju ani tam, ani doma.

„Mama zavolala jej trom najlepším kamarátkam, ale netušili, kde je. Rodičia to ohlásili na polícii, spojili sa s mnohými priateľmi a hľadali ju.“

Ťaživé dni neistoty
Nicolasov otec mal známeho v televízii, ktorý zaradil do ranných správ rozhovor o tom, že sa mu stratila dcéra.

„Na základe rozhovoru sa do televízie prihlásili ďalší traja ľudia z našej štvrte, ktorým v poslednom čase tiež zmizli deti v rovnakom veku podobným spôsobom, tieto prípady však neboli na verejnosti známe,“ hovorí Nicolas.

Príbeh Nicolasovej rodiny mal smutné pokračovanie. Po dvadsiatich dvoch dňoch zavolal na políciu anonym, že sa na jednom smetisku našlo mŕtve telo.

Neskôr sa ohlásil istý robotník z fabriky, ktorý videl po slepej ulici za fabrikou v uvedenom čase kráčať dospelého človeka s malým dievčaťom. Nezdalo sa však, že dievča ide proti svojej vôli.

Vzadu bolo vojenské územie, takže bolo neustále sledované a strážené. Napriek tomu sa tam našlo zhorené telo dieťaťa na navŕšenej zemi.

„Vzniklo podozrenie, že vrahovia tam chceli dieťa pochovať, ale niekto ich vyrušil, preto to tam zapálili. Telo podrobili súdnej pitve a analýze DNA, tá bola však negatívna, čo bola pre nás dobrá správa,“ opisuje udalosti Nicolas.

Neskôr prišlo na políciu anonymné udanie, že analýza DNA bola sfalšovaná a guvernérka nariadila, aby sa zopakovala. „Druhá skúška bola pozitívna a na základe nej sa oficiálne potvrdilo, že to bolo Amandino telo.

Po potvrdení identity mohla byť oficiálne pochovaná na cintoríne a náhoda chcela, že má hrob v blízkosti mojej mamy,“ hovorí Nicolas.

Nikto netuší, prečo Amandu uniesli a čo jej spravili. Predpokladá sa, že deti takto unášajú na obchodovanie s orgánmi.

Pomocná ruka 
To, čo sa stalo, kompletne zmenilo život celej rodiny.

„Už som nikdy nemohol nikde chodiť sám, iba s rodičmi. Tým sa narodili ešte dvojičky a aj na ne sme dávali veľký pozor. Boli sme ako vo väzení, museli sme byť stále doma alebo pod dozorom. Bolo to traumatizujúce,“ spomína Nicolas na najťažšie obdobie svojho života.

Tvrdí, že v tom čase ani nežil, nemal nijakých priateľov, bol uväznený vo vlastnom svete.

Z tejto skúsenosti sa zrodila myšlienka, že treba pomôcť súrodencom stratených detí, aby prekonali svoju traumu. V projekte, v ktorom sa dovtedy venovali najmä matkám stratených detí, začali pracovať s piatimi súrodencami.

Dali im príležitosť, aby dobehli to, čo zameškali. Chodili s nimi na výlety, umožnili im byť s rovesníkmi a venovať sa množstvu aktivít, aby sa dokázali vyrovnať s bolestným zážitkom.

„Pomohlo mi to osobnostne sa rozvíjať, nájsť vlastnú cestu v živote, povolanie i priateľku. Predtým bolo pre mňa ťažké zblížiť sa so ženami, cítil som sa neistý a vyhľadával som skôr staršie ženy,“ priznáva Nicolas.

Nicolasovi a dvom dievčatám z týchto piatich súrodencov sa podarilo traumu prekonať, vyštudovali na univerzite a majú stále zamestnanie – jedna je učiteľkou, druhá advokátkou.

Nicolas vyštudoval žurnalistiku a pracuje v knižnom vydavateľstve. Okrem toho aktívne pomáha v projekte ďalším súrodencom stratených detí, aby zúročil to, čo dal tento projekt jemu osobne.

Investigatívna práca
Projekt pracuje na princípoch investigatívnej žurnalistiky. Jeho dušou je novinárka Wal Ferrão, ktorá sa k tejto téme dostala, keď pri skúmaní prípadu pedofílie našla na internete fotky dievčaťa, ktoré sa stratilo.

Oznámila prípad FBI, ktorá začala pátranie a dievča po čase našla v Spojených štátoch amerických mŕtve. Wal sa rozhodla tejto téme venovať v Brazílii. Okrem investigatívnej práce začala organizácia Portal Kids podporovať matky stratených detí.

„Povzbudzujeme ich, aby milovali stratené deti tým, že budú mať rady svoje ďalšie deti. V Brazílii nás nemajú radi, pretože hovoríme pravdu a ukazujeme utrpenie,“ prezrádza Wal.

Pred rokom sa k projektovému tímu pridala ďalšia uznávaná brazílska televízna novinárka Luciana Tecídio.

„Je to ťažká téma pre mňa ako matku dvoch detí, no treba sa s ňou vyrovnať. Som veľmi vďačná, že som spoznala matky stratených detí. Keď som si vypočula ich príbehy, musela som povedať tomuto projektu áno,“ zdôrazňuje Luciana.

V rámci projektu Portal Kids zverejňujú príbehy stratených detí a ich rodín, spolupracujú s políciou a so štátnymi orgánmi, poskytujú odbornú psychologickú pomoc rodičom i súrodencom stratených detí. „Bez tohto projektu by som dnes nebol tým, kým som,“ vyznáva úprimne Nicolas.