Kamerunský kurz háčkovania

Bývala som v komunite s domorodými sestrami spomínanej rehole. Pracovala som ako zdravotná sestra v rehoľnej nemocnici v dedine Nkoulou na príjme a neskôr v lekárni.

Dedina bola vzdialená asi 15 kilometrov od hlavného mesta Yaoundé, preto sa tam usádzalo mnoho ľudí hlavne zo severu Kamerunu, kde je extrémna chudoba a konflikty, ktoré sú spôsobené moslimskými extrémistami. Keď sa na západe krajiny vyostrili nepokoje s anglicky hovoriacimi Kamerunčanmi, do dediny sa sťahovali aj mnohí, ktorí pôvodne hovorili po francúzsky. Verím, že tieto nepokoje po návšteve pápeža Leva XIV. čoskoro prestanú a v krajine nastane pokoj.

Za tie roky, čo som bola v Nkoulou, sa dedina veľmi rozrástla a prales sa neustále zaľudňoval. V Nkoulou sú rôzne národnosti, jazyky, kmene, náboženstvá. S rozrastaním dediny pribúdalo veľa chudobných rodín. Stačilo mať otvorené oči aj srdce a človek mal mnoho príležitostí, aby prejavil skutky lásky. Deti a mladí pribúdali zo dňa na deň. A keďže milujem prácu s touto vekovou skupinou, s radosťou som sa im každú sobotu venovala.

ŠÁLY NA AFRICKÚ ZIMU

Na Slovensku som veľmi rada háčkovala. Samozrejme, aj v Kamerune. Boh ma obdaroval tvorivosťou v rôznych oblastiach a tam som sa mohla naplno realizovať. Spolusestry, mladých i dospelých som učila háčkovať a vyrábať rôzne ozdoby z papiera a odpadového materiálu.

Šály sa zídu aj v Afrike. V období dažďa totiž teplota klesá a treba sa obliekať teplejšie.

Cez prázdniny som viedla kurz háčkovania. Vlnu som dostala ako dar zo Slovenska, háčkovky som kúpila tiež u nás. Medzi mnohými dievčatami nechýbal jeden chlapec. Najviac sa tešili, že mali zadarmo dobrú vlnu a že si mohli sami uháčkovať šály a čiapky. Na fotografiách vidíte, ako im to šlo.

Pýtate sa, načo potrebujú v Afrike šály a čiapky? Veď je tam horúco. Máte pravdu, aj nemáte. V období sucha bolo v našej dedine 38 stupňov Celzia a pocitová teplota bola ešte o desať stupňov vyššia. V období dažďov však klesla na 15 stupňov. Vtedy sa všetci obliekali teplejšie. Pravdaže, aj ja. Nosila som jesennú vetrovku.

Šikovnejších som učila háčkovať podľa predlohy, ktorú som našla na internete, ale aj to, aby vedeli čítať vzorkovník. Deti sa naučili vyhľadávať rôzne háčkované vzory a potom si podľa toho vytvoriť tašku, dečku, pulóver či vestu. To bola pre mňa najkrajšia odmena.

TAŠKA PLNÁ VLNY

Mladí boli naozaj veľmi šikovní, trpezliví a šťastní zo svojich úspechov. Radosť robili aj iným. Vlastnoručne uháčkované predmety rozdávali ako darčeky svojim súrodencom a mamám.

Keď som odchádzala z misií, každý dostal tašku plnú vlny. Ťažko mi bolo zanechať tieto krásne deti, no hrial ma pocit, že som aspoň troškou prispela. K čomu? „Ak chceš niekomu pomôcť, nedaj mu rybu, ale nauč ho chytať ryby.“ Pri práci s chudobným som sa riadila po celý život práve týmto krásnym príslovím.

Škoda, že do Kamerunu sa nedajú posielať balíky. Mladí by mali veľkú radosť z ďalšej novej vlny. Dostať ju síce aj tam, ale je drahá. A ak rodiny potrebujú peniaze na lieky, lekára, školu, školské pomôcky, uniformu, oblečenie, topánky a jedlo, musia rozmýšľať, čo je dôležitejšie a potrebnejšie. Ďakujem Bohu, že som v tom období mala možnosť pomôcť a že deťom i mladým zostali krásne spomienky aj uháčkované vecičky