Ľudia v Kamerune sa nesťažujú

Mohli by ste nám v skratke priblížiť vašu cestu do Kongregácie dominikánok bl. Imeldy?
Po absolvovaní strednej zdravotníckej školy v Humennom som si hľadala prácu a Božím riadením som sa dostala do dojčenského ústavu v Dunajskej Lužnej, kde pracovali rehoľné sestry dominikánky. Už prvé dni môjho pobytu medzi nimi mi ukázali nový smer.

Cítila som, že to je to, čo pre mňa Boh vybral, že to je moja misia, ktorú mám vykonať na ceste krátkym pozemským životom. Dominikánska rehoľa ma denne oslovuje najmä hlbokou úctou k Eucharistii, ktorú naša kongregácia šíri.

Ako si spomínate na chvíľu, keď ste sa dozvedeli, že pôjdete do Kamerunu?
Bola to prosba a ponuka zo strany vedenia kongregácie. Pre mňa to bola nová výzva, ktorú som nečakala, ale môžem povedať, že som to prijala s veľkou radosťou, ale aj s bázňou a vďakou, že vybrali práve mňa.

Cítila som, že to je to, čo pre mňa Boh vybral, že to je moja misia, ktorú mám vykonať na ceste krátkym pozemským životom.

V ktorých situáciách na misiách ste najviac rozvíjali spiritualitu dominikánskej rehole?
Šíriť lásku k Eucharistii a ohlasovať radostnú zvesť máme bez prestávky. Nemusia to byť len naše slová či kľačanie na kolenách pred svätostánkom. Často je to náš úsmev, pozdrav, všimnutie si blížneho, súcit, pohladenie, pomoc pri práci, niekedy aj mlčanie či stisk ruky. Kázať sa dá slovom, ale ešte oslovujúcejšie je kázať príkladom vlastného života. Slová sa dotýkajú nášho rozumu, ale príklady lásky nášho srdca.

Čo bolo súčasťou vašej misijnej služby?
Najprv som pokračovala v apoštoláte, ktorý začala sestra Karmela v Cirkevnej materskej škole sv. Jána Bosca v Bertoua. Viedla som tiež hodiny ručných prác v Škole sv. Jána Krstiteľa pre hluchonemé deti. Naskytla sa mi tak možnosť popri ručných prácach viesť aj krátke katechézy, ktoré nejakým spôsobom súviseli s tým, čo sme vyrábali rukami.

Po roku som však bola asignovaná do Djangane. Moja práca aj misia spočívali v učení na Základnej škole sv. Jozefa a v našej Materskej škole bl. Imeldy, a zároveň som mala na starosti prípravu detí na prvé sväté prijímanie či vedenie skupinky Priatelia Imeldy. Vo voľných chvíľach som učila deti ručné práce a hru na gitare. Vyrábali sme napríklad ružence, náramky a náušnice.

Čo vás zvlášť zaujalo na mentalite tamojších ľudí?
Sú to ľudia, ktorí žijú každý deň nemysliac na zajtrajšok. Nemajú pojem o čase, organizovanosti či o poriadku. Sú veľmi otvorení, pohostinní, stále hovoria, tancujú a spievajú pri každej príležitosti. V Kamerune žije mnoho národností a kmeňov. Takmer každá dedina má svoj pôvodný jazyk, teda jazyk svojho kmeňa.

Keď človek zomrie a leží na márach, tancujú okolo neho, aby sprevádzali jeho dušu k Bohu.

Každá dedina má tiež svoje zvyky, tradície, históriu, ktorá je aj základom ich mentality. Spomeniem niečo z ich zvykov. Keď človek zomrie a leží na márach, tancujú okolo neho, aby sprevádzali jeho dušu k Bohu. Všetky deti mŕtveho si vezmú nejakú časť jeho odevu, postrihajú ju a každé dieťa si omotá handričku okolo zápästia. Je to symbol toho, aby dostali odvahu a silu zniesť túto stratu zomrelého, napríklad otca.

Na pohrebe hodia tieto handričky do hrobu. Na piaty deň po pohrebe naberie väčšinou teta zem z hrobu a dotkne sa touto hlinou čela každého dieťaťa, chytí ho za plecia a povie: „Choď a zlepši svoj život.“ Povie mu, v čom sa má konkrétne zmeniť.

Pracujete v oblasti pastorácie a výchovy, ako vnímate tamojšie deti?
Aj tieto deti túžia po láske, pozornosti, pohladení a objatí. Sú však viac pripravené do života. Často už štvorročné deti si musia samy zháňať niečo na zjedenie, keďže rodičia o ne buď nemajú záujem alebo pracujú, a tak sú deti odkázané samy na seba.

Stáva sa tiež, že sa o ne stará napríklad o dva až tri roky starší súrodenec. Deti ťažko pracujú s mačetou a motykami, perú si šaty či varia pre celú rodinu. Mnohé deti nechodia do školy, pretože rodičia nemajú peniaze na školné.

V čom sa líši prežívanie viery v Kamerune a u nás?
Viera je tam veľmi popretkávaná s tradičnými náboženstvami, s praktikami šamanov a rôznych čarodejníkov. No videla som aj kostoly plné ľudí, ktorí skutočne prijali Ježiša Krista za svojho Učiteľa a Pána a za svojho každodenného Priateľa.

Viera je tam veľmi popretkávaná s tradičnými náboženstvami, s praktikami šamanov a rôznych čarodejníkov.

V čom vnímate najväčší prínos vášho misijného pôsobenia v Kamerune?
Bol to čas, ktorý ma učil pokore, poníženosti a hrdosti, že som Božím dieťaťom; že patrím do jednej veľkej rodiny, ktorej centrom je Kristus. Videla som tam veľa dobrých vecí, ako aj otvorenosť, radosť a úprimnú detskú vieru, ktorá u nás pomaly vymiera.

Videla som aj mnohé svoje chyby, ktoré som robila pri komunikácii s ľuďmi, so svojimi spolusestrami či vo vzťahu k najbližším, a ktoré chcem vo svojom živote určite zmeniť. Každý deň mi tam akosi pripomínal, že ho mám prežiť v jednoduchosti, skromnosti, nenáročnosti, vo vďačnosti, v službe a obete, a zároveň v radosti, pohode a s pokojom v srdci, akoby to bol môj posledný deň.

Napriek tomu, že život je tam ťažký, ľudia sa nesťažujú takmer na nič, a to je mi veľkým príkladom.