Ľudia žijú vonku a spolu

Sestra Sára, kto tvorí v súčasnosti vašu komunitu a na akú službu sa zameriavate?

Momentálne pôsobí v Bolívii v troch komunitách deväť našich sestier – z Bolívie, Indonézie, Poľska a Slovenska. Prioritou sú chudobní a ženy, ale aj väzni.

V Santa Cruz je najväčšia bolívijská väznica. Žije tam okolo sedemtisíc väzňov, medzi ktorými naše sestry pôsobia. Väzenkyne môžu mať pri sebe deti do šesť rokov, preto sme vo väznici zriadili materskú školu. Väzenská misia je naozaj obdivuhodná a náročná na psychiku.

Snímka: archív Sáry Tokarčíkovej, SSpS

Spolupracujete aj s miestnymi farnosťami?

Áno, pôsobíme na území troch farností. V Santa Cruz sme otvorili jedáleň, kam prichádzajú deti – buď sú opustené, alebo ich rodičia pracujú od rána do večera. Rovnako nás navštevujú starší ľudia.

V Cochabambe spolupracujeme s našimi bratmi verbistami. Pomáhame pri chode farnosti a robíme katechézy. Zároveň pomáhame v domove pre ľudí s postihnutím. Žiaľ, aj v Bolívii platí, že ak sa v rodine narodí dieťa s postihnutím, buď ho úplne opustia, alebo dajú do domova. Deti potom prežijú celý život v rozličných ústavoch.

V Orure sa zameriavame na vzdelávanie a sociálnu prácu. Jedna sestra učí náboženstvo, druhá je riaditeľka diecéznej charity. Pracujeme so ženami, ktoré sú na okraji spoločnosti.

Ako rehoľníčka ste pôsobili na Slovensku a v Bolívii. Dve diametrálne rozdielne kultúry. V čom je to v Bolívii náročnejšie a, naopak, čo vás povzbudzuje?

V Latinskej Amerike je úplne odlišný spôsob života. V Európe sme zvyknutí na poriadok a dodržiavanie času. V Bolívii nezohráva otázka času nijakú úlohu. Keď sa dohodneme, že sa stretneme o tretej, tak ľudia začnú prichádzať pred štvrtou.

No čas trávia naozaj spolu, málokedy ich nájdete sedieť doma, život sa odohráva na ulici. Zároveň však na ňu vyhadzujú odpad a neuvedomujú si, že takto žijú nielen v špine, ale aj škodia životnému prostrediu.

To, že chýbajú kvalitné stavby, cesty a mosty, súvisí s tým, že sú nedôslední a nemajú skutočných odborníkov. Keď som prišla do Bolívie, v rádiu hlásili, že sa zrútil most, ktorý práve dostavali. Hoci som tu už desať rokov, stále ma stojí veľa námahy, aby som túto mentalitu prijala.

Snímka: archív Sáry Tokarčíkovej, SSpS

S akými etnikami spolupracujete?

V Bolívii žije 38 etnických skupín. Najčastejšie pracujeme s kečuánskym a ajmarským etnikom. Kečuánci sa vyznačujú otvorenosťou a spontánnosťou. Ženy odchádzajú z domu skoro ráno, aby si hľadali prácu. Ľudia žijú zo dňa na deň, nemajú pracovné zmluvy, potrebujú si zarobiť, aby v ten deň uživili svoju rodinu.

Príslušníci veľkého etnika Ajmara žijú na náhornej plošine Altiplano v nadmorských výškach nad 3 500 metrov. Sú viac uzatvorení, tvrdší, len tak nedovolia druhým vstúpiť do ich domu. Keď ich navštívime, sedíme na dvore alebo na ulici. Opatrní sú aj v medziľudských vzťahoch.

Ako tamojší ľudia prežívajú vieru?

Keďže je tu málo kňazov a nie je možné ísť do vzdialených oblastí, mnohí prežívajú vieru po svojom. Dôležité je pre nich dotýkať sa sôch, používať požehnanú vodu, ktorá je po svätej omši pripravená v každom kostole a kňaz pokropí ľudí aj obrazy svätých.

Myslím, že v skutočnosti vôbec nerozumejú liturgii a významu premenenia, pretože požehnaná voda pre nich znamená viac ako Eucharistia. Na druhej strane veľmi uctievajú Krista ako toho, kto trpel a zomrel na kríži. Najviac ľudí preto do kostola prichádza na Veľký piatok. Oveľa menej ľudí príde na Veľkonočnú nedeľu. Pretože majú ťažký život, je im bližší Kristus ukrižovaný a mŕtvy ako Kristus vzkriesený a živý.

Pre nedostatok kňazov sa ľudia stretávajú sami. V každej komunite je katechéta, ktorý ich raz do týždňa zvoláva a namiesto svätej omše majú v nedeľu biblické stretnutie. Dôležitý aspekt ich viery je spev. Dokážu spievať aj 25 slôh piesne.

Veriaci na Slovensku sú štedrí a podporujú misijné diela. Ktorá forma pomoci je najúčinnejšia?

Ľudia na Slovensku sú naozaj štedrí a zaujímajú sa o misie. A čím nás môžu podporiť? Prvoradá je určite modlitba, ale aj morálna podpora.

My misionári sme ľudia ako všetci ostatní, nesieme si svoje kríže, prechádzame si krízami či nepochopením, v novej kultúre sa musíme učiť neznámy jazyk, zvykať si na inú stravu a podobne.

Ale podporiť nás môžu aj finančne – prostredníctvom rôznych projektov tak môžeme pracovať s chudobnými a ponúkať im formáciu a zlepšovanie života.