Luigi a Callisto sa stali mučeníkmi, lebo boli svätí

Luigi Versiglia sa narodil 5. júna 1873 v talianskej dedinke Oliva Gessi. Už ako chlapec sa pohyboval v blízkosti oltára – miestnemu kňazovi pomáhal ako miništrant. O Luigiho ďalšom smerovaní výrazne rozhodlo, že ho rodičia v roku 1885 poslali do školy, ktorú spolu s blízkym oratóriom spravovali saleziáni.

V tom čase by asi nikto – a Luigi Versiglia najmenej – nepredpokladal, že sa z neho raz stane kňaz. Sníval totiž o tom, že bude veterinárom. Najprv však bolo treba získať vzdelanie, a tak usilovane študoval v rokoch 1885 – 1889 vo Valdoccu. Napokon sa rozhodol, že sa stane saleziánom.

Luigi Versiglia svojím zanietením upútal samotného Jána Bosca, ktorý si hneď všimol, že v chlapcovi sa skrýva niečo viac. Don Bosco sa s Luigim chcel rozprávať o čomsi dôležitom. K rozhovoru však nikdy nedošlo, keďže don Bosco ochorel a v roku 1888 zomrel.

Ochrannú ruku potom nad Luigim Versigliom prevzal blízky spolupracovník dona Bosca Michal Rua, ktorý bol i svedkom Luigiho slávnostného vstupu k saleziánom. Luigi v roku 1890 odišiel študovať na Gregorovu univerzitu v Ríme. Štúdium ukončil doktorátom filozofie v roku 1893.

Kňazskú vysviacku prijal 21. decembra 1905 vo Večnom meste, kde potom - konkrétne v Genzane - aj zostal pôsobiť v rokoch 1896 – 1905 ako novicmajster. Vynikal asketickým životom a prísnou sebadisciplínou.

Na motorke v Číne
V roku 1906 sa zaradil do prvej misionárskej saleziánskej skupiny, ktorá sa rozhodla pôsobiť v Číne. V Macau založil hlavný dom saleziánov. Luigi Versiglia slúžil miestnym veriacim veľmi prakticky – okrem toho, že založil sirotinec, domovy detí a dve kolónie pre malomocných, s láskou a pokorou sa staral o potreby chudobných a núdznych aj ako záhradník či holič. K ľuďom žijúcim v odľahlých územiach cestoval na motorke.

Pápež Benedikt XV. ho v roku 1920 ustanovil za prvého apoštolského vikára v novej katolíckej misii v čínskom Shaoguane; biskupskú vysviacku prijal v kantonskej katedrále v roku 1921. Apoštolským vikárom bol až do svojej násilnej mučeníckej smrti.

Život obetovali s radosťou
Dvadsiateho piateho februára 1930 sa spolu so saleziánom Callistom Caravariom plavili na lodi po rieke do misie v Lin-Chow. Na loď zaútočili boľševickí piráti. Saleziánom prehľadali batožinu, ale nenašli peniaze ani nič cenné. Chceli zajať mladých ľudí, ktorí boli tiež na palube. Keď Luigi Versiglia a Callisto Caravario začali brániť spolucestujúcich, piráti ich zbili a odvliekli na breh, kde ich zastrelili. Telesné ostatky misionárov objavili až 27. februára.

Podľa slov svedkov na palube lode sa Luigi Versiglia usiloval zachrániť život Callistovi Caravariovi, ale piráti sa nedali obmäkčiť. Nekompromisne vyhlásili, že všetci cudzí psi musia zomrieť. Z toho, ako misionári prijali smrť, však boli šokovaní. Hovorili, že všetci sa boja smrti, ale títo kňazi zomreli s odvahou a šťastní.

Obaja saleziáni zomreli za vieru a pri obrane ľudských životov. Čoskoro po smrti si ich ľudia začali uctievať ako mučeníkov. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia sa uvažovalo o ich kanonizácii. Táto snaha sa úspešne zavŕšila, keď pápež Ján Pavol II. vyhlásil Luigiho Versigliu a Callista Caravaria za blahoslavených 15. mája 1983.

Napriek tomu, že kanonizácii by mal predchádzať zázrak, Ján Pavol II. urobil o niekoľko rokov pri týchto saleziánoch výnimku a 1. októbra 2000 sa konalo ich slávnostné svätorečenie na Námestí sv. Petra vo Vatikáne. Ján Pavol II. o Callistovi Caravariovi povedal, že sa stal svätým nie preto, lebo bol mučeníkom, ale stal sa mučeníkom, pretože bol svätý. Ich sviatok sa podľa Rímskeho martyrológia slávi 25. februára.

Odmalička s Ježišom
Callisto Caravario mal o tridsať rokov menej ako Luigi Versiglia. Narodil sa 18. júna 1903 v Cuorgnè neďaleko Turína. Jeho rodičia Pietro a Rosa ho odmalička vychovávali vo viere a viedli ho k tomu, aby miloval Ježiša Krista a svojich blížnych. Callisto sa už ako dieťa rád modlil a pomáhal mame pri domácich prácach.

Keď sa rodina presťahovala do Turína, Callisto začal navštevovať saleziánsku školu aj oratórium, kam s láskou pozýval turínske deti ulice. Tvrdil, že aj tieto deti potrebujú zažiť niečo dobré. Aj keď vyrastali bez rodičov, majú Otca na nebesiach a môžu sa spoľahnúť na Božiu prozreteľnosť.

Ako pätnásťročný sa definitívne rozhodol pre kňazské povolanie. Túžil kráčať v šľapajach sv. Jána Bosca. A chcel sa stať misionárom. Keď sa v roku 1921 Luigi Versiglia vrátil na chvíľu z Číny do Talianska, Callisto sa s ním stretol a rozhodol sa, že budú spoločne hlásať Kristovo evanjelium na Ďalekom východe.

O dva roky odcestoval do Šanghaja. V listoch, ktoré písal mame, úprimne priznal, že mu učenie čínskeho jazyka robilo problémy. Bol tam však veľmi šťastný.

Nasledujúce roky neboli pre misionárov ľahké. Vnútroštátne nepokoje, revolúcie a konflikty viedli i k tomu, že v roku 1926 katolícki kňazi museli opustiť čínske územie. Saleziáni sa presunuli na ostrov Timor. Pre turbulentnú situáciu na území Číny bol Callisto Caravario vysvätený za kňaza až v roku 1929. Svoje nadšenie napísal aj do listu mame, pričom zdôraznil, že mať syna kňaza je veľká milosť a česť.