Metalistka na misiách
Slovenská misionárka, rodáčka z Hlohovca, sa viacero rokov delila o svoju radosť z viery s obyvateľmi africkej Ghany. Snímka: archív sr. Jany Pavly, SSpS
Keď v roku 1990 prišiel na Slovensko pápež Ján Pavol II., o viere nevedela nič a ani netušila, aký zmysel má jeho návšteva. „Televízny prenos som si pozrela skôr náhodne. Keď som videla, ako pozdravuje ľudí z papamobilu, vyžarovala z neho veľká dobrota. Vtedy sa v mojom vnútri čosi udialo a dokonca mi vyhŕkli slzy.“
Natália sa začala zaujímať, kto to vlastne bol, spoznávala veci súvisiace s vierou a náboženstvom. „Mala som vtedy pätnásť rokov, pokrstiť som sa dala ako šestnásťročná.“
No priznáva, že celkom istá si nebola. Kurz na prípravu prijatia sviatostí začala navštevovať viac-menej kvôli kamarátkam. „Krstom sa však všetko zmenilo. Keď som vstupovala do kostola, bola som iná osoba ako tá, čo z neho potom vychádzala.“
Už pri krste objavila mladá dievčina plná elánu aj svoje rehoľné povolanie. „Dostala som sa do spoločenstva mladých a vďaka nemu aj na stretnutie komunity Taizé vo Viedni.“ Odtiaľ sa vrátila s myšlienkou, že bude hľadať rehoľné spoločenstvo. No svoj prvotný zápal brala s nadhľadom, myslela si, že časom vyprchá.
Misijné povolanie
Po skončení farmaceutickej strednej školy a zdravotníckej nadstavby sa rozhodla, že sa stane zdravotnou sestrou v misiách. A podnikla pre to všetko. Ako dvadsaťročná vstúpila do Misijnej kongregácie služobníc Ducha Svätého a po zložení večných sľubov odišla v roku 2004 do Ghany. Tam naďalej študovala i pracovala ako zdravotná sestra a administrátorka v zdravotníckom centre sv. Lukáša.
„Centrum poskytovalo zdravotnú starostlivosť približne pätnásťtisíc ľuďom z okolitých dedín. Nemalo lekára, len zdravotné sestry a pôrodné asistentky. Denne tam prichádzalo vyše sto pacientov a mesačne sa narodilo tridsaťpäť detí. Boli to väčšinou farmári, ktorých živobytie záviselo od počasia.“
Súčasťou kliniky bolo aj laboratórium, lekáreň, pôrodnica, lôžkové oddelenia a ambulancia pre ľudí s HIV. „Ako administrátorka som sa usilovala dbať na to, aby sme v daných podmienkach poskytovali čo najkvalitnejšie služby, a na strategický rozvoj kliniky, ktorú chcela diecéza povýšiť na nemocnicu.“
Okrem toho viedla v nedeľu na strednej škole alebo vo filiálkach bohoslužbu slova a rozdávala sväté prijímanie.
Kostol z plechu
Sestra Jana Pavla vnímala, že ľudia v Ghane žijú viac ako spoločenstvo, túžia byť spolu, nikam sa neponáhľajú. A dokážu sa tešiť z maličkostí. Spomenula si na prípad, keď silný vietor strhol strechu katolíckej školy.
„Plech sa na strechu viac použiť nedal, preto miestny kňaz vymyslel, že z neho postavia kostol. Celý bol z vlnitého plechu, bolo v ňom poriadne teplo, no miestnym ľuďom to neprekážalo v tom, aby tancovali, spievali a chválili Boha.“
Podľa slov misionárky boli na svoj kostol hrdí a s pýchou ho volali Katedrála sv. Pavla. „Raz v nedeľu zaznel oznam, že v kostole je niečo nové a predseda farskej rady slávnostne zapol dve žiarovky visiace z vlnitého plechu. V tej chvíli zaburácal v kostole mohutný potlesk. Slávnosť pokračovala zbierkou, ktorá mala pokryť žiarovky i káble. Len ťažko si vieme predstaviť, akú radosť vyvolali dve žiarovky.“
Rásť v ľudskosti
Po pätnástich rokoch v západoafrickej Ghane sa Jana Pavla vrátila na Slovensko, kde bola zvolená za provinciálnu predstavenú, a tento rok sa stala generálnou radkyňou kongregácie v Ríme. „Vo Večnom meste som ešte iba tri mesiace a rýchlo sa vžívam do novej služby. Trochu pomalšie to ide s jazykmi, musím sa učiť taliančinu aj španielčinu.“
Úlohou generálnej radkyne je animovať sestry, aby si uchovali svoju misijnú charizmu. „Každých šesť rokov počas generálnej kapituly prehodnocujeme smerovanie našej kongregácie a pýtame sa, kam nás volá Duch Svätý odpovedať na potreby a utrpenie dnešného sveta,“ vysvetľuje misionárka. Upozorňuje však, že evanjelizácia sa nesmie zmeniť iba na sociálnu službu.
Pri spätnom pohľade je rehoľníčka vďačná za obdobie pred krstom. „Možno som nežila vedome v Božej prítomnosti, ale bolo to obdobie hľadania zmyslu a naplnenia. Zažila som, ako sa ľudia smiali kamarátovi, ktorý nosil pankáčsky chochol a pritom to bol človek plný ľudskosti. Táto skúsenosť mi pomohla vnímať živého Boha.“
Zdá sa jej, že viac propagujeme kresťanstvo, ktoré stále niečomu odporuje, ako to, ktoré ukazuje, v čo verí. „Ponúka výhrady namiesto riešení. Všetci sme však hľadajúci a snažíme sa zorientovať vo svete, ktorý sa tak rýchlo mení. Všetkým prajem, aby sme čoraz viac rástli v ľudskosti, a tak v sebe napĺňali Boží obraz.“