Misie v Londýne jej dávajú nový rozmer

Mariana Moravčíková je saleziánskou spolupracovníčkou. Vďaka tejto službe sa dozvedela o zaujímavej ponuke, ktorá prišla z Londýna od sestier saleziánok. Rozbiehajú projekt, ktorého cieľom je ponúknuť ubytovanie a domov ženám žiadajúcim o azyl v tejto krajine.

Mariana je absolventkou odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a francúzskeho jazyka. Práve táto kombinácia je vítaná, pretože žiadateľky pochádzajú z Afriky, z bývalých francúzskych kolónií. Anglický jazyk však neovládajú, a preto potrebujú niekoho, kto by im pomohol pri komunikácii.

V rámci výskumu svojej diplomovej práce Mariana na Slovensku navštívila útvary policajného zaistenia cudzincov, ako aj zariadenia migračného úradu – pobytové tábory. Aj tieto skutočnosti zavážili, že nakoniec povedala pevné áno. Od manžela sa jej neodchádzalo ľahko. On však vedel, čo by táto skúsenosť pre ňu znamenala, preto jej sám kúpil letenky.

Ponúkajú domov a lásku
V súčasnosti saleziánky v svojich priestoroch ubytovávajú tri ženy vo veku od 35 do 75 rokov a očakávajú príchod štvrtej. Za projekt je zodpovedná sestra Patricia Devine, ktorá neovláda francúzsky jazyk, a preto sa jej zíde Marianina pomoc pri komunikácii so žiadateľkami.

„Naše misie spočívajú v tom, že sa pre tieto ženy usilujeme vytvoriť domov. Pomáhame im s tým, čo potrebujú - s bežnými domácimi prácami, vybavovaním formalít i doučovaním angličtiny. Snažíme sa im poskytnúť všetko, čo máme k dispozícii, hoci sú to niekedy len dve uši, ktoré si vypočujú ich trápenie; dve ruky, ktoré pripravia šálku teplého čaju; a srdce plné porozumenia a lásky,“ hovorí Mariana.

Okrem toho sa rovnako zapája do rozbehnutých aktivít sestier, napríklad do stretnutí s deťmi, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie, a ich rodičmi; pravidelne pozývajú farníkov na adorácie v priestoroch komunity a pri príležitosti sviatku sv. Jána Bosca zorganizovali stretnutie saleziánskej rodiny.

„Ak mám nejaký voľný čas, navštevujem centrá pre utečencov v Anglicku, aby som nazbierala skúsenosti a mohla ich aplikovať ďalej,“ prezrádza Mariana.

Slúžiť znamená obetovať sa
Ako vyzerá Marianin bežný deň v novej krajine? Tvrdí, že v podstate sa až tak nezmenil od toho, na aký bola zvyknutá na Slovensku. Doobeda zvyčajne pracuje z domu na prekladoch a korektúrach či robí bežné domáce práce. Hlavná náplň jej služby prichádza na rad večer okolo piatej až šiestej hodiny, keď sa žiadateľky po náročnom a dlhom dni vracajú domov.

„Hoci niekedy únava robí svoje, prekonáme sa a venujeme sa im. Zaujímame sa o ne, ako sa majú, čím žijú, či nepotrebujú s niečím pomôcť. Tiež pracujeme na cvičeniach z angličtiny, alebo jednoducho pri rozhovore spoznávame ich krajinu i kultúru,“ hovorí Mariana a dodáva, že každý deň majú možnosť ísť na svätú omšu a tam načerpať duchovnú posilu, pretože kostol majú „na skok“.

Odkedy je v Londýne, nezažila ešte dva rovnaké dni. Musí však byť veľmi flexibilná, pretože jej plány sa niekedy môžu zmeniť z hodiny na hodinu. Tak to bolo aj pri vítaní novej členky. Na počesť jej príchodu pripravili menšiu oslavu. Mali skvelú spoločnú večeru, ktorú navarila sestra Patricia. Príjemne sa počas nej porozprávali a dozvedeli sa veľa o jej živote.

„Tieto ženy majú často za sebou ťažké príbehy. V svojej krajine žijú roky a nevidia nijakú perspektívu. Žiadosti o udelenie azylu im pravidelne zamietajú, a teda podľa zákona ani nesmú pracovať. Často sa cítia odvrhnuté,“ konštatuje smutne Mariana.

Kto dostal, je povinný dávať, podeliť sa o svoje schopnosti a využiť ich v prospech druhých. „Misie neskutočne obohacujú. Človek získava nadhľad a rozhľad, stretáva mnohých zaujímavých ľudí, stretne sa aj s inými pohľadmi na vec. Spozná rôzne osudy a ťažkosti ľudí. Zároveň sa podelí aj o svoj život, a pritom získa mnohé rady.

Veľa načerpá a potom môže dávať ďalej,“ približuje svoje skúsenosti Mariana, ktorej misie pomohli nielen v osobnostnom, duchovnom aj duševnom raste, ale aj po profesionálnej stránke, keďže aktívne využíva znalosti cudzích jazykov a obohacuje sa novými poznatkami o rôznych kultúrach. V niektorých dňoch je pre ňu ťažšia samota, ale ako hovorí, aj to sa dá obetovať.

Radosť pramení z viery
Napriek tomu, že žiadateľky nemajú ľahký život, na ich tvárach vidieť úsmev a srší z nich radosť zo života. Sú vďačné aj za úplné maličkosti. Mariana ich vníma ako silné ženy.

„Najviac to cítim vtedy, keď hovoria o tom, ako ich zadržali, ako boli vo väzení, ako ich chceli vrátiť naspäť do krajiny pôvodu. Sú to ženy viery – skutočnej, živej a pevnej. Vo všetkom sa spoliehajú na Boha. A veľa sa modlia. Niektoré dokonca vstávajú v noci alebo nadránom, aby sa modlili,“ prezrádza prameň životnej sily týchto žien.

Tiež dodáva, že si vytvorili skupinky blízkych ľudí v centrách pre utečencov, ktoré navštevujú, a rovnako v kostoloch, kam pravidelne chodievajú. „Nikdy nevieme a pravdepodobne ani nebudeme úplne vedieť, čím všetkým si prešli. Niekedy sa nám otvoria samy od seba. Ale človek musí byť opatrný, nepýtať sa, skôr ich nechať hovoriť,“ vysvetľuje Mariana.

„Je to chôdza po tenkom ľade. No aj tu platí, že keď sa im prihovárate v ich jazyku, čo je v tomto prípade francúzština, prihovárate sa ich srdcu,“ pokračuje. Samozrejme, nie je na všetko sama. Mnohé farníčky a farníci sú veľmi nápomocní a priateľskí. Často niečo prinesú alebo sa len na chvíľu zastavia, aby ich povzbudili svojím záujmom, dobrým slovom a úsmevom.