Misijnými dobrovoľníkmi sa stali aj s tromi deťmi

Ako ste prišli na myšlienku, že sa stanete misijnými dobrovoľníkmi? 
Marek: Kňaz Marián Tomašov, ktorý nás sobášil a vzápätí odišiel na misie do Kazachstanu, kde je dodnes, nás raz navštívil počas svojej dovolenky. Rozprával nám, ako veľmi radi by tam privítali na misii kresťanskú rodinu.

Mala by slúžiť ako príklad, že zotrvať spolu sa dá aj napriek starostiam. Vraj sú tam rodiny veľmi nestále a rozpadajú sa pri prvom väčšom probléme. Zároveň by potrebovali ukázať, čo kňaz v svojej moci nemá – a to, že kresťanská viera sa dá žiť aj v bežnej rodine.

V meste Atyrau je naozaj málo katolíkov a tí, ktorí „spoznajú pravdu“, rozumej, pocítia živú vieru, sa chcú stať buď kňazom alebo rehoľnou sestrou. Náš priateľ kňaz hovoril všeobecne, nevolal nás a my by sme vtedy určite ani nešli.

Z času na čas sme sa o tom doma rozprávali, až to prerástlo do túžby ísť tam slúžiť. Janka napríklad vôbec nie je typ na dobrodružstvá podobného druhu, ale toto ju lákalo. Vnímala to ako niečo, čím sa konečne môže Pánovi odvďačiť za všetko, čo pre ňu urobil. Ja som mal v tom jasno – nemal som nijaký problém ísť.

Mali ste možnosť pripraviť sa na takýto pobyt? 
Jana: Otec Marián nám odporučil prihlásiť sa na formáciu MiSeVi. Teraz to celé vnímame tak, že Pán z nejakého dôvodu chcel, aby sme do Kazachstanu išli. Až by sme mohli povedať, že sa nedalo nejsť. Mohli by sme písať o zázračných náhodách, ktoré nám vyriešili problémy súvisiace s odchodom, rozplynuli pochybnosti, uľahčili vybavovanie vecí.

Aký bol čas strávený na misii? V čom ťažký, v čom krásny?
Jana: V prvom rade musíme povedať, že sa o nás veľmi dobre postarali – tak MiSeVi, ako aj hosťujúca katolícka farnosť v Atyrau. Zo začiatku sme najviac času trávili s miestnymi deťmi. V pracovné dni sme im vo farskom centre pripravovali tvorivé dielne a vyučovali ich angličtinu.

Marek pomáhal správcovi fary s bežnými opravami, ďalej sme pomáhali s organizáciou letných táborov, či už denných pre miestne deti alebo klasického tábora pre veriace deti. Neskôr sme začali robiť stretnutia pre manželov na rôzne témy týkajúce sa manželstva.

Ja som sa stretávala s mamičkami na modlitbách matiek a Marek zase s mužmi na modlitbách otcov. Aj keď skĺbiť toto všetko spolu s rodinným fungovaním, jazykovou a kultúrnou bariérou nebolo vždy ľahké, aspoň sme si vážili každý vydarený deň. Krásne na tom celom bolo, že sme boli taký dlhý čas stále spolu ako rodina.

Na druhej strane sa s tým spájali aj krízy. V misii akoby človek otvára náruč svojim interným problémom, stojí im zoči-voči a niet kam ujsť. Takže s týmto sme sa museli popasovať, ale to náš vzťah, vďaka Bohu, len posilnilo. Najlepšie z nás všetkých to zvládali naše dcéry. Väčšina našich aktivít bola zameraná na deti a ony sa na nich, samozrejme, zúčastňovali.

Čo vám táto misia dala?
Marek: Určite veľmi veľa zážitkov a akú-takú znalosť ruštiny. Uvedomili sme si, ako sa na Slovensku máme dobre po každej stránke. Vďaka kultúrnemu rozdielu sme sa museli dokázať viac prispôsobiť. Naučilo nás to v pokore prijímať fakt, že mnohé veci v živote nedokážeme vôbec ovplyvniť. A určite to v nás zanechalo veľký obdiv k ľuďom, ktorí misiám zasvätili celý svoj život.

Prečo by mala misijná činnosť, a teda evanjelizácia, tvoriť neoddeliteľnú súčasť nášho života?
Marek: Svätý Vincent de Paul povedal: „Nestačí Boha milovať, treba sa pričiniť, aby ho milovali aj iní.“ Evanjelizovať sa dá všade a často k tomu netreba nič výnimočné, stačí si len žiť svoj život najlepšie, ako vieme, podľa svojho svedomia a vedomia opretí o evanjelium.