Misionár sa musí vzdať pohodlia

Keď som odlietal z Viedne, v duchu som sa pýtal, čo ma tam čaká. Pred pristátím na letisku v San Pedro Sula 12. septembra 2015 na sviatok Preblahoslavenej Panny Márie som požehnal túto krajinu a odovzdal Panne Márii svoje pôsobenie v novej misii.

Keďže som tam neletel prvý raz, veľká chudoba ani tropické podnebie ma už natoľko neprekvapili. No iné prekvapenia ma ešte len čakali a bolo ich hneď viacero.

Prvé dve prekvapenia

Prvým prekvapením bola moja prvá cesta na misiu. Po pristátí na letisku mi spolubrat oznámil, že auto ako náš jediný dopravný prostriedok musí ostať na dlhší čas v servise. V nasledujúci deň sme vyštartovali na 420-kilometrovú cestu, ktorá trvala celých 11 hodín.

Prvú časť sme absolvovali autobusom, ale tú druhú už podľa zvyku miestnych ľudí na vlečke osobného auta. Cesta ubiehala pokojne, až kým sa neskončila asfaltová cesta. Keďže bolo obdobie sucha, poľná cesta bola veľmi prašná. A tak som počas cesty pociťoval nedostatok prísunu čerstvého vzduchu, hlavne pri jazde za iným autom.

Po štyroch hodinách trápenia sme konečne dorazili do našej misie. Bol som veľmi šťastný, ale zároveň nesmierne špinavý. Vtedy som si uvedomil, že ak chce byť človek misionárom, musí sa na prvom mieste odosobniť a zabudnúť na všetko pohodlie, ktoré máme na Slovensku, a zároveň prijať novú realitu života.

Ďalším prekvapením bol nedostatok pitnej vody. Je to zaujímavý paradox, lebo farnosť je z jednej strany situovaná v tesnej blízkosti mora a z druhej strany v tesnej blízkosti rieky. Aby sme mali vodu, zachytávali sme dažďovú vodu do podzemnej cisterny a následne sme ju filtrovali, aby bola pitná.

Domorodcom táto voda neškodila, ale nám spôsobovala veľké črevné ťažkosti. O teplej vode na sprchovanie sme mohli len snívať, lebo tam niet elektriny. Spočiatku sme fungovali len na elektrocentrále, ktorá na pár hodín zachladila chladničku a večer dala svetlo. Ale aj za to málo sme boli Pánovi vďační.

Mnoho ďalších vecí bolo nových. V krajine chýbali mosty, bola tam zlá cestná infraštruktúra, mnohopočetné rodiny bývali v malých viacgeneračných drevených domčekoch, ľudí trápil nedostatok základných potravín; nám tiež chýbal chlieb, na aký sme boli zvyknutí.

Ľudia sa však nikam nenáhlili a hodinky nosili len sporadicky. Na otázku, koľko je hodín, odpovedali svojským spôsobom. Pozreli sa na slnko a povedali: „Otče, asi pol štvrtej popoludní.“ V tej chvíli som pochopil, že ich pohľad na hodnotu času je úplne odlišný ako ten náš európsky.

Je jednou z nás

Až postupom času som si uvedomil skutočnosť, že miestni ľudia nemali mnohé materiálne veci, no predsa boli šťastní. Mali čas jeden pre druhého, mali sa vzájomne radi, čo dokazovali ochotou vzájomne si pomáhať či spolucítiť s utrpením iných.

Rád by som spomenul jeden príklad úžasnej ľudskosti a vzájomnej spolupatričnosti. Jedného dňa zabili otca ôsmich detí. Rodina bývala na odľahlých lazoch ďaleko od komunity. Pri jeho pohrebe som sa spýtal našich farníkov, či vedia vdove s deťmi pomôcť s ubytovaním, pretože rodina sa už nechcela vrátiť domov.

Ich odpoveď ma zaskočila, ale i milo prekvapila: „Otče, nemusíte sa ničoho obávať, my sa o túto rodinu postaráme, lebo je jednou z nás.“ A naozaj, komunita sa zmobilizovala a dočasne požičala vdove s deťmi domček, do ktorého sa mohli hneď nasťahovať.

Bola to jedna z najchudobnejších rodín, o čom svedčí aj skutočnosť, že všetko, čo si so sebou priniesli, vošlo sa do dvoch vriec. Komunita im nielenže požičala dom, ale jednotlivé rodiny sa po týždni striedali a prinášali vdove s deťmi jedlo.

Spomenul som si na slová sv. Vincenta, že ak má byť charita účinná, musí byť dobre zorganizovaná. Môžem povedať, že takúto empatiu a ochotu pomôcť som vnímal ako veľký Boží zázrak. Po uplynutí niekoľkých mesiacov sa komunita rozhodla, že rodine postaví nový domček.

Po vzájomnej komunikácii sme sa dohodli, že my im vďaka dobrodincom zo Slovenska z prostriedkov zbierky Boj proti hladu kúpime stavebný materiál a komunita zrealizuje danú stavbu. Dom sme požehnali o tri mesiace. Táto jednoduchá vdova ma veľmi povzbudila.

V deň pohrebu jej manžela som videl v jej očiach veľký bôľ, ale jej odovzdanosť do Božej vôle a vnútorný pokoj, ktorý z nej vychádzal, ma veľmi dojali a stali sa pre mňa veľkou lekciou osobnej dôvery v Božiu pomoc.

Neuvedomujeme si, čo všetko máme

Čo by som rád dodal na záver svojej misie? Narodili sme sa na krásnom Slovensku a niekedy si ani neuvedomujeme, čo všetko máme. Keď otočíme vodovodný kohútik, tečie z neho pitná voda, alebo aj teplá na umývanie. Keď stlačíme vypínač, rozsvietia sa žiarovky a máme svetlo.

Keď chceme niekam cestovať, máme vybudované asfaltové cesty či diaľnice. Keď chceme dôstojne bývať, môžeme si postaviť dom pre svoju rodinu; a keď máme hlad, zájdeme do obchodu a kúpime si, čo potrebujeme. Nie všetci ľudia na svete dostali takú milosť od Pána.

Ježiš nás pozýva podeliť sa s chudobnými aspoň o malú almužnu, ktorou podporíme chudobné rodiny, deti alebo viaceré projekty v Hondurase. Dá sa to urobiť aj prostredníctvom celoslovenskej verejnej zbierky Boj proti hladu.

V mene všetkých našich chudobných vám zo srdca ďakujem za každú modlitbu, obetu alebo finančnú pomoc. Viac informácií o zbierke sa dozviete na internetovej stránke www.bojprotihladu.sk.