Misionári sa dnes venujú prehlbovaniu duchovného života
Verbista Martin Cingel pôsobí v Keni 18 rokov. V bežnej pastorácii ho najviac napĺňala návšteva chorých a starých ľudí. Snímka: Archív Martina Cingela
V Keni pôsobíte takmer dve desaťročia. V čom sa za ten čas zmenil váš pohľad na túto krajinu?
Do Kene som prišiel v roku 2000. Pôsobil som v dvoch farnostiach, spolupracoval v niekoľkých projektoch, stretol som veľa zaujímavých ľudí, prežil krásne i ťažké chvíle. Moja práca bola viac-menej zameraná na pastoráciu a asi najviac ma napĺňala návšteva chorých a starých, ktorí potrebovali našu prítomnosť a modlitby. Okrem toho som sa venoval aj sociálnym projektom, či už v zdravotníckom projekte, zameranom hlavne na pomoc chudobným, alebo v detskom domove pre dievčatá. Bol som zapojený aj do výstavby internátu pre dievčatá, aby sme im zabezpečili lepšie bývanie, bezpečnosť a istotu. Veľa vecí sa medzičasom zmenilo, napríklad keď sme budovali kliniku alebo detský domov, viaceré záležitosti sa dali vybaviť pri šálke kávy, no dnes sú potrebné mnohé dokumenty a potvrdenia, lebo sa menila legislatíva v školstve i zdravotníctve.
Po sedemnástich rokoch v pastorácii sa z vás opäť stal študent a teraz aj pedagóg.
V roku 2017 som odišiel na trojročné štúdium cirkevného práva do Ríma, ktoré som úspešne ukončil, a v roku 2020 som sa opäť vrátil do Kene. Bolo dosť zaujímavé prísť opäť po troch rokoch z úplne iného, európskeho prostredia do afrického, lepšie povedané, kenského štýlu života. Najviac ma zaskočilo, aké je to tu všetko zrazu drahé, čo som si za predchádzajúcich 17 rokov nikdy tak intenzívne neuvedomil. V súčasnosti pôsobím na jednej fare v Nairobi, kde vypomáham v pastorácii, a popritom učím cirkevné právo na katolíckej univerzite, ale iba na čiastočný úväzok. Taktiež mám možnosť pracovať na cirkevnom súde v Nairobi, no zatiaľ ešte o tejto ponuke, ktorá je lákavá, uvažujem.
V Keni sa často slávi svätá omša vonku alebo v jednoduchých kostoloch a kaplnkách. Na snímke je kaplnka v Meru na východe Kene. Snímka: Archív Martina Cingela
V čom sa líši život v metropole Nairobi od toho v Eldorete na západe Kene, kde ste pôsobili predtým?
V Eldorete sme často navštevovali priľahlé dedinky. Bol to relax a balzam na dušu vyraziť si do dedín, zažiť dedinský život, pokoj a ticho. Tu v Nairobi je úplne odlišný život. Naša farnosť je hneď medzi domami, od štvrtej ráno počuť hluk autobusov a ľudí, ktorý sa utíši okolo polnoci. Preplnené ulice, zápchy, no skrátka, veľký chaos. Keďže je tu dosť veľká kriminalita, po zotmení ani veľmi nevychádzam, na večerné prechádzky sa nedá ani pomyslieť. Na budúci rok sa Keňa pripravuje na voľby, takže politici sú viac zaneprázdnení volebnými stretnutiami ako blahom bežných ľudí. Ceny potravín, vody, elektriny, pohonných palív rapídne stúpli, s čím súvisí aj nárast kriminality a bezprávia.
Zostaňme ešte pri voľbách. Spomínali ste, že najťažším časom v Keni bolo pre vás obdobie nepokojov po voľbách v roku 2007, keď sa navzájom zabíjali aj vaši farníci. Ako následne prebiehal proces zmierenia a odpustenia? Dokážu Keňania odpúšťať alebo si krivdu nesú v srdci?
Krivdu si asi každý človek nesie v srdci, keď mu bolo nejakým spôsobom ublížené, nezáleží na národnosti alebo rase. Samozrejme, po tých nepokojoch sme mali rôzne stretnutia, ktorých cieľom bolo zmierenie a odpustenie. Aj naďalej sa rozprávame o spolunažívaní v mieri a pokoji, ale všetci dobre poznáme ľudskú prirodzenosť a to, ako veľmi sme náchylní na hriech, takže sa dá povedať, že jediný, kto je schopný dokonale odpustiť, je iba Boh, my sa to musíme učiť. Problémom týchto nešvárov je veľmi silná kmeňová príslušnosť. To, čo sa povie alebo dohodne v kmeni, má väčšiu váhu ako samotné náboženstvo alebo viera. Myslím si, že je viac praktizované to starozákonné „oko za oko, zub za zub“ ako novozákonný Ježišov príkaz milovať všetkých, aj svojich nepriateľov. Veľkým problémom sú aj niektorí politici, ktorí zneužívajú hlavne mladých pred voľbami, podplácajú a navádzajú ich na vyvolávanie nepokojov medzi svojimi politickými rivalmi. Veľa mladých je nezamestnaných, tak sú veľmi ľahko zneužiteľní a dajú sa nahovoriť na všetko možné, hlavne keď sa im to zaplatí.
Krst dieťaťa v nemocnici. Snímka: Archív Martina Cingela
Počas svojho pôsobenia v Keni ste zažili množstvo zmien. Zmenil sa aj spôsob práce misionárov?
My verbisti máme ako rehoľná misijná spoločnosť prinášať Božie slovo, radostnú zvesť alebo evanjelium na tie miesta, kde ešte nebolo ohlasované. Keňa má už vyše storočnú históriu kresťanstva, takže aj naša práca sa od miesta k miestu líši. Treba povedať, že krajina má už aj dosť miestneho kléru, ktorý pomaly preberá všetky farnosti a riadiace orgány v diecézach, hoci sú ešte diecézy, kde chýba dostatok miestnych kňazov, a tam sú potrební misionári. V našej misijnej práci je teraz asi najdôležitejšia formácia veriacich, nielen detí a mládeže, ale aj dospelých ľudí, aby zobrali na seba spoluzodpovednosť pri ohlasovaní a šírení evanjeliových právd. Preto im ponúkame formačné a vzdelávacie programy zamerané na Bibliu a katechizmus, slávenie sviatostí, hlavne manželstva. Možno povedať, že dnes sa misionári už tak nevenujú budovaniu vonkajších štruktúr Cirkvi, ale predovšetkým sa usilujeme o prehĺbenie života viery pomocou farských katechéz, modlitbových spoločenstiev či biblických krúžkov.
V Keni pôsobí viacero Slovákov – dobrovoľníkov, lekárov, ale aj iných odborníkov. Mnohí prichádzajú s ideou zachraňovať a pomáhať. V čom sa v prístupe k miestnym ľuďom urobilo najviac chýb? Čo treba mať na pamäti, ak prichádzame k ľuďom inej kultúry?
Dôležité je mať rešpekt a úctu ku krajine, do ktorej prichádzame, či už na dovolenku, alebo pracovne. Mať úctu k miestnej kultúre, zvykom, spôsobu života, vierovyznaniu. Keď mám dať po dvadsaťročných skúsenostiach v Keni odpoveď na otázku, v čom chcem pomáhať a koho zachraňovať, tak sa odvážim povedať, že často som to ja, kto potrebuje pomoc a ochranu. Za najdôležitejšie považujem neustále sa učiť od Krista, aplikovať jeho misiu a učenie do nášho každodenného života a byť mu verný. Ak chceme šíriť Kristovo evanjelium, tak to musíme robiť presne ako on – slobodne, s láskou a pokorou, nemusíme si nič dokazovať.
Keňa je multikultúrna krajina, v ktorej pôsobia misionári z mnohých kútov sveta. Snímka je zo svätej omše v provinciálnom dome verbistov v Nairobi. Snímka: Archív Martina Cingela
Keňa je multinárodná, multikultúrna a multijazyková krajina. S ktorými národnosťami pracujete najviac?
Keňa má 42 hlavných kmeňov, každý kmeň má svoj jazyk a zvyky. Vždy som pracoval vo farnostiach, kde sme mali veriacich skoro zo všetkých kmeňov. Dokáže to obohatiť život vo farnosti, ale niekedy to prináša aj rôzne problémy, čoho sme boli svedkami aj počas nepokojov v roku 2007. Veľmi silný zvyk je obriezka chlapcov, tá sa však tiež od miesta k miestu líši. Napríklad v kmeni Luhja sa na obriezku chlapcov môže prísť pozrieť aj širšia verejnosť, čo neplatí pre kmeň Kalendžin, kde je obriezka až niečo – dá sa povedať – sakrálne. Na obrade obriezky som sa zúčastnil, ale iba s povolením staršinov, a na samotnom úkone obriezky som už nemohol byť, lebo nepochádzam z tohto kmeňa. Zaujímavé sú aj mená, ktoré dávajú rodičia svojim deťom. Ak sa napríklad dieťa narodí v čase, keď prší, dajú mu meno, ktoré prezrádza, v akom období sa dieťa narodilo. V kmeni Kalendžin sa bude chlapec volať Kiprop a dievča Cherop. Alebo mená prezradia, v ktorú dennú alebo nočnú hodinu sa deti narodili – o polnoci či cez deň. Niekedy ma tiež pobaví, keď počujem, že sa niekto volá Obama na počesť prezidenta Baracka Obamu.
Výstavba kostola v Meru. Snímka: Archív Martina Cingela
V čom sa líši forma liturgie v Keni od tej slovenskej?
Slávenie svätej omše je veľmi emotívne, ľudia sa aktívne zapájajú, či už tancom, tlieskaním, alebo pohybom počas jednotlivých liturgických úkonov. Možno povedať, že sa dávajú celým svojím bytím do liturgického slávenia. Radi spievajú, a ak náhodou nastane chvíľka ticha, tak sa niektorí začnú obzerať zľava doprava, prečo je ticho a prečo sa nič nedeje. A, samozrejme, omša niekedy trvá aj tri-štyri hodiny, hlavne keď sa niečo veľké slávi, ale my sa nikam neponáhľame a ako zvykneme hovoriť: „My máme čas a Európania hodinky.“ Bez ohľadu na to, v ktorej krajine žijeme, slávenie liturgie má veriacim napomáhať v duchovnom raste, v bytostnom spojení s Kristom a účasti na božskej prirodzenosti.
Veľkou oporou kňazov v afrických krajinách sú laici, ktorí pokrývajú omnoho viac činností ako u nás. Môžete nám priblížiť, čo všetko robia?
Hlavne by som chcel vyzdvihnúť pastoračnú prácu laických katechétov. Činnosť, ktorú vykonávajú, je rozdielna v mestách a na vidieku. V mestách sú hlavnou náplňou ich práce katechézy, kde pripravujú ľudí na prijatie sviatostí, či už je to prvé sväté prijímanie, birmovanie, alebo sviatosť manželstva. Sú mimoriadnymi vysluhovateľmi svätého prijímania, hlavne pre chorých, ktorí sa nemôžu zúčastniť na svätej omši. Na dedinách, kde má kňaz viacero misijných staníc, sú neodmysliteľnou súčasťou pastorácie. Kňaz vždy nemôže ísť na každú misijnú stanicu, preto katechéti vedú v neprítomnosti kňaza bohoslužbu slova, hlavne v nedeľu. Pripravujú ľudí na prijatie sviatostí a oboznamujú kňaza s duchovnými potrebami veriacich. Aby túto úlohu mohli vykonávať pravdivo, veľmi dôležitá je ich formácia. Jednotlivé diecézy organizujú každý rok rôzne kurzy, aby mohli títo laici nadobudnúť dostatočné vzdelanie na vykonávanie katechetickej činnosti.
Pozdrav na Slovensko
Chcel by som poďakovať všetkým čitateľom Katolíckych novín, medzi ktorých patria aj moji rodičia, a pozdraviť ich. Pozdravujem aj svojich súrodencov s rodinami, známych, priateľov a dobrodincov. Počas svojho života som sa stretol s mnohými ľuďmi, no na niektorých som už stratil kontakt, tak ak budú čítať tento rozhovor, bol by som rád, keby sa mi znova ozvali, moju adresu si môžu vypýtať u verbistov v Nitre. Všetkým vyprosujem hojnosť Božieho požehnania, myslím na vás v modlitbách a úprimne za všetko ďakujem. Mungu awabariki – Boh vás žehnaj.
Z KENE VÁŠ RODÁK MARTIN CINGEL, SVD