Na cestách nenoste ťažkú batožinu

„Iný kraj, iný mrav,“ hovorí známe slovenské príslovie. A možno práve v čase, keď po cestovateľských cieľoch len túžime, je čas zamyslieť sa nad tým, že aj spoznávanie neznámych kútov sveta má svoje etické pravidlá.

Nemusíme pritom hovoriť ani o cestách za hranice našej krajiny, rešpekt k inej kultúre či iným zvykom by mal platiť všade rovnako – aj vo vedľajšej dedine. Prvým predpokladom je otvorenosť, ktorej sa môžeme neraz učiť od mladých ľudí nezaťažených predsudkami.

Veď na túžbe za každú cenu presadiť vlastné kultúrne návyky stroskotalo nejedno, hoci dobre mienené misijné úsilie. „Dnes je aj v misijnom diele dobré nenosiť ťažkú batožinu, oslobodiť sa od istej nadutej sakralizácie vlastnej kultúry,“ hovorí pápež František a jeho obraz ľahkej batožiny by nás mohol sprevádzať aj v prípravách na naše ďaleké či blízke cesty.

Malé gesto, veľký význam

Pred akoukoľvek cestou či púťou by sme sa mali pripraviť tak, že si prečítame alebo vypočujeme niečo o miestnej kultúre i zvyklostiach.

Vedeli ste napríklad, že v Ghane je neslušné zdraviť sa či jesť ľavou rukou? Že v Bulharsku znamená pokrútenie hlavou áno? Že pred vstupom do budhistického chrámu si treba vyzuť topánky? Že ak sa na africkom kontinente držia dvaja muži za ruku, nemá to nič spoločné s homosexualitou?

Jestvuje mnoho drobných gest, ktoré nás od inej kultúry môžu vzdialiť alebo naopak, priblížiť k nej. Pravdaže, nech sa akokoľvek usilujeme, nevyhneme sa chybám, tie nás však môžu posunúť vpred.

S úsmevom si spomínam, ako sme v Etiópii trvali na tom, že chceme v autobuse pre každého osobitné sedadlo. Keď sa vozidlo naplnilo, všimli sme si, že na ostatných sedadlách sedeli vždy dvaja, len my sme trónili na vlastných vybojovaných miestach a cítili sme sa trochu trápne.

A úsmev na tvári sa mi vždy rozleje pri pomyslení, ako sme sa nasmiali s mladými ľuďmi v malej farmárskej dedinke v Brazílii, hoci sme nerozumeli ich jazyku. Pochopili sme však, že sa navzdory rozdielnej mentalite dokážeme baviť na rovnakých veciach.

Veľmi známou a citlivou témou je obliekanie, ktoré má v každej krajine iné pravidlá. Hoci u nás je zvykom obliecť si v horúčave na seba čo najmenej, v krajinách, kde žijú pod horúcim slnkom po celý rok, sa – naopak – zvyknú zahaľovať a chrániť.

Neraz to súvisí s tradíciami či náboženstvom a z úcty k miestnym ľuďom by sme mali mať zahalené plecia i nohy. Vstup do chrámov či iných sakrálnych priestorov sa takto napokon reguluje aj v európskej kultúre, hoci mnohí to odmietajú rešpektovať.

Striedmo a ekologicky

Obľúbenými výrazmi dnešnej konzumnej spoločnosti, ktorá sa chce vrátiť k striedmejšiemu a jednoduchšiemu spôsobu života, je fair trade či zero waste. Vedeli ste, že tieto princípy môžete uplatniť aj pri cestovaní?

Mnohí turisti sú zaskočení, že v Keni či Rwande je zakázané používať plastové vrecká, a lámu si hlavu nad tým, ako zbaliť svoju batožinu. Veľmi prakticky na to poslúžia vrecká plátenné či papierové a po pár dňoch v týchto krajinách budete žasnúť nad tým, ako vynikajúco a ekologicky dokážu baliť bez plastov či využívať bezobalovosť.

Ak chceme podporiť miestnych ľudí, čo je tiež súčasťou férového cestovania, nevyhľadávajme hotely veľkých nadnárodných spoločností, rezorty vo vychytených turistických destináciách, ale skúsme sa poobzerať po ubytovaní, ktoré poskytujú miestni ľudia, nakúpme v ich obchodoch a zavítajme do ich reštaurácií.

Nemusíme sa viazať na veľké metropoly, odbočme na vidiek. Pomôžu nám v tom rady iných cestovateľov či sprievodcov, ktoré sú dnes ľahko dostupné na cestovateľských portáloch. Odľahčí to nielen cestovateľský rozpočet, ale poskytne aj pridanú hodnotu v tom, že opäť spoznáme niečo nové, čo je iné ako u nás.

Niekto má v sebe otvorenosť k iným prirodzene, iní sa jej musia učiť. Badať to aj na mnohých misijných staniciach – niekde sú misionári tí, ku ktorým miestni ľudia vzhliadajú zdola, inde sa natoľko priblížili k domácim, že ich považujú za svojich.

V tej súvislosti si vždy spomeniem na sestry satmárky v albánskej dedinke Bushkash, ktoré si svojou autentickosťou získali tamojších obyvateľov postihnutých mnohými zraneniami z minulosti. Nerobili pritom nič výnimočné, len vyhľadávali a spoznávali dary miestnej kultúry, medzi ktoré patrí aj hudobný nástroj çiftelia.

A tak keď sa raz opäť budeme chystať na cestu, majme na mysli tieto dve veci – zoberme si ľahkú batožinu, odľahčenú od zbytočných predsudkov, a pribaľme do nej çifteliu, kúsok miestnej kultúry.