Na pomoc nestačí osobný pocit zadosťučinenia

Čo vás motivovalo napísať knihu esejí o pomoci Afrike?

Už dlhšie vnímam zvyšujúce sa napätie v spoločnosti, nepochopenie a strach z neznámeho. Postupne sa to prenáša aj na pomoc núdznym, ľudia začínajú rozlišovať, odkiaľ sú, aké majú vierovyznanie. Pohľad z Biblie na pomoc Samaritána sa nám kresťanom začína vzďaľovať.

Veľmi si prajem, aby sme aj my robili podobne ako cudzinec Samaritán – aby sme pomáhali ľuďom v núdzi a skôr ako na svoj často zahmlený úsudok hľadeli na človeka ako na svojho brata či sestru. Samozrejme, pomoc ľuďom v Ugande, Rwande, Burundi či inde v subsaharskej Afrike je zložitejšia ako napríklad priniesť nákup susede.

Pomoc je možná, no vyžaduje si väčšiu prípravu. V knihe som prepojil svoje osobné skúsenosti a príbehy z ciest so širším pohľadom na africký kontinent. Chcem totiž čitateľov preniesť do Afriky a ukázať im, čím jej obyvatelia žijú, aké majú možnosti a ako tieto možnosti ovplyvňujeme aj my zo západného sveta, z Európy, zo Slovenska.

Ako si spomínate na svoju prvú cestu do Afriky, konkrétne do Rwandy?

Hoci som už predtým bol v severnej Afrike, Rwanda bola mojou prvou destináciou v subsaharskej Afrike. Do Rwandy som sa následne vracal tri roky. Prvý raz som v sebe dusil očakávanie prechádzať sa po červenej pôde, po kopcoch, stretnúť miestnych obyvateľov. Prekvapili ma svojou pokorou a húževnatosťou.

Táto krajina si prešla v 90. rokoch 20. storočia peklom, keď sa jedno etnikum obrátilo proti druhému. Mnohí ľudia dodnes zápasia so sebou samými, s dôverou v druhých ľudí. Veď v tom období videli, ako im rodiny vraždili susedia a ľudia, ktorých pokladali za priateľov. Temná história zanechala rany, ktoré sa liečia dodnes.

Aj preto sa v Rwande každoročne pripomína deň zmierenia a všetci obyvatelia sa oficiálne nazývajú Rwanďania, teda už nie podľa príslušnosti k etniku. Navštívil som múzeum genocídy, precestoval viaceré oblasti v tejto krajine tisícich kopcov a mal možnosť dohodnúť podporu niekoľkým projektom v spolupráci so sestrami pallotínkami.

Nie je názov knihy trochu odvážny? Ide v nej predsa skôr o vaše osobné pohľady a skúsenosti.

Na pomoc Afrike existujú rôzne názory. Mnohé z nich, ktoré hlásajú, že by sme do Afriky nemali posielať toľko pomoci, sa zakladajú na dobrých argumentoch a sú podložené relevantnými dátami. Osobné skúsenosti v Afrike som prepojil so svojou prácou po návrate na Slovensko. Bol som spoluautorom publikácií AidWatch rozoberajúcich slovenskú i európsku pomoc.

V týchto publikáciách sme poukazovali nielen na nedodržiavanie záväzkov našej krajiny, ale aj na neférové európske politiky, ktoré znevýhodňujú rozvojové krajiny. Ak by som to povedal veľmi zjednodušene, pomocou, ktorú do Afriky pošleme, podáme chudobným ľuďom kúsok jedla, no svojou politikou im berieme strechu nad hlavou a možnosť obživy.

Je to naozaj dramatické, pretože finančné úniky z Afriky sú niekoľkonásobne väčšie ako pomoc, ktorú do Afriky posielame. Pomoc Afrike je teda veľmi komplexná záležitosť. Téma pomoci i konkrétna pomoc Afrike sa nás však dotýka. A na túto skutočnosť sa usilujem v knihe poukázať.

Rozoberám nielen svoje skúsenosti a príbehy, ale aj aktuálne dáta, výskumy a informácie, ktoré čitateľovi pomôžu zreálniť si život v Afrike a pozrieť sa na prepojenie nášho života so životom na tomto kontinente.

Venujete sa aj fotografovaniu a v knihe sú uverejnené vaše snímky. V čom vás africké krajiny zaujali z pohľadu fotografa, v čom je fotografovanie iné ako u nás?

Rád prenášam realitu v priestore. Keď som žil mimo Slovenska, posielal som rodine fotografie, aby videli, čím žijem. Keď som začal pracovať na projektoch v Afrike, chcel som, aby darcovia a podporovatelia týchto aktivít videli, čo sa vďaka nim podarilo. Mojím cieľom bolo osloviť ďalších ľudí cez príbehy a vykreslenie konkrétnejšieho obrazu.

Fotografiu používam na rozprávanie príbehu. Mnohé situácie nedokážeme zažiť osobne, no dokážeme ich pochopiť a uvedomiť si realitu iných. Práve preto mám z Afriky množstvo fotografií a rád ich posúvam ďalej.

Ako zmenili osobné skúsenosti a záujem o rozvojovú problematiku váš pohľad na pomoc chudobnejším krajinám? Aký zmysel má podľa vás pomoc Afrike a aká pomoc má zmysel?

Môj postoj k pomoci sa okresával postupom času, ako som sa zapájal do rôznych projektov a získaval skúsenosti. Vnútorná motivácia však zostala rovnaká a sú ňou Ježišove slová v Biblii: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).

Spomenul som, že pomoc Afrike či inde vo svete v oblastiach, o ktorých máme nepresné a často ťažko pochopiteľné informácie, je náročnejšia. Stretol som sa s úprimnou snahou pomôcť, ktorá sa neskončila zlepšením životných okolností, ale ublížením. Takáto pomoc jednoznačne nemá zmysel. Naša túžba pomáhať by nemala byť naplnená iba osobným pocitom zadosťučinenia.

Mala by sa zmeniť na skutočný úžitok pre ľudí, ku ktorým smeruje. A to je náročné v podmienkach subsaharskej Afriky, na ktorú som sa zameral a v ktorej pôsobím už niekoľko rokov. Verím, že kniha pomôže čitateľom nazrieť do tohto sveta a priblíži im realitu afrického života.