Neboli ste pasívni pozorovatelia nášho prenasledovania

Ostpriesterhilfe (Pomoc kňazom z Východu), ako sa spočiatku volala dnešná pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi (u nás známa aj pod názvom Kirche in Not), vznikla v roku 1947 presne v takomto duchu. Práve v Belgicku a Holandsku, ktorých obyvatelia obzvlášť ťažko trpeli nacistickými hrôzami, vyzýval páter Werenfried van Straaten na činorodú pomoc Nemcom vysídleným z bývalých nemeckých území na Východe - „včerajším nepriateľom“, ktorí ale „dnes potrebujú našu priateľskú pomoc“.

Medzi obyvateľmi si tento nezvyčajný odvážny počin vyslúžil najprv nevôľu – no čoskoro sa spustila skutočná lavína hrdinských skutkov lásky k blížnemu. Zbieranie slaniny, vďaka ktorej si páter Werenfried vyslúžil prezývku Speckpater – páter Slanina, a ďalších potravín, oblečenia či inej pomoci malo v prvom rade zmierniť bezprostrednú fyzickú biedu.

Tieto iniciatívy sa však stali aj školou lásky a nástrojom zmierenia v Európe, ktorá sa ocitla v troskách a kde boli ľudské duše spustošené nenávisťou a utrpením.

Predvídal hrozbu i pád komunizmu
Zakrátko páter Werenfried pochopil, že bieda duše je hlbšia a ničivejšia ako materiálna bieda. Okrem toho bol presvedčený, že ak sa nepodarí do ľudských sŕdc opäť vrátiť vieru a lásku, víťazné ťaženie komunizmu sa rozšíri do ďalších európskych krajín.

Rozdelené Nemecko videl ako strategicky dôležité územie, na ktorom sa odohrával boj o budúcnosť Európy. Upevňovanie Cirkvi a viery práve tam nebolo preňho iba podielom na záchrane duší jednotlivých ľudí, ale nevyhnutnou podmienkou záchrany kresťanskej Európy.

Preto sa poskytovaná pomoc čoraz viac sústreďovala na šírenie Božieho kráľovstva prostredníctvom formácie kňazov, stavby kostolov a kláštorov či podpory cirkevného života v komunistických krajinách.

Jeden z najbližších priateľov a spolupracovníkov pátra Werenfrieda bol slovenský exilový biskup Pavol Hnilica, ktorý v roku 1990 v liste zakladateľovi Ostpriesterhilfe napísal: „Ty si bol prvý hlas, ktorý sa vzoprel komunisticko-ateistickému systému a bol si prvý zdroj materiálnej pomoci. Pred tebou pozdvihli svoj hlas iba pápeži. Tvoj apel bol plne v súlade s ich výzvami. Tvojím posolstvom bola modlitba, obeta a materiálna pomoc pre umlčanú Cirkev. Bránil si Mindszentyho, Wyszyńského, Berana a Korca a ďalších biskupov mučeníkov, ako aj tisícky mučeníkov, keď všetci ostatní mlčali.“

Už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia páter Werenfried predvídal, že sa komunizmus vo východnej Európe rozpadne. Osobitným spôsobom bol v tomto presvedčení spojený s Karolom Wojtyłom, neskorším pápežom Jánom Pavlom II., s ktorým dlhé roky úzko spolupracoval.

Obaja pevne verili, že železná opona jedného dňa padne a Cirkev v krajinách, kde vládol ateizmus, bude môcť opäť slobodne žiť. Obaja pranierovali komunizmus na Východe a kultúru smrti na Západe. Obaja boli nekompromisní a nechýbala im odvaha pomenovať veci pravým menom a chápať mnohé útoky proti Bohu a ľuďom v konečnom dôsledku ako dielo zlého ducha.

História im dala za pravdu a 13. októbra 1992 sa páter Werenfried verejne modlil ruženec na Červenom námestí v Moskve pred mauzóleom Vladimíra Iľjiča Lenina. Za svoju „poslednú veľkú radosť“ považoval, že na želanie pápeža Jána Pavla II. mohol po páde komunizmu podať pomocnú ruku aj sesterskej Cirkvi v Rusku, aby kresťanstvo v bývalom Sovietskom zväze mohlo povstať z popola. Aj tam bol priekopníkom.

Spojenie s Fatimou
Ján Pavol II. aj páter Werenfried boli hlboko spojení s mariánskou svätyňou vo Fatime. V posolstvách, ktoré Božia Matka v roku 1917 zverila trom pastierikom a v ktorých varovala pred nebezpečenstvom komunizmu i ateizmu, videli cestu aj riešenie pre pokoj vo svete.

Od začiatku boli tieto posolstvá spojivom a červenou niťou pôsobenia organizácie ACN - Pomoc trpiacej Cirkvi. Páter Werenfried viackrát zasvätil  toto dielo Panne Márii Fatimskej.

V roku 1995 kardinál Ján Chryzostom Korec ako predstaviteľ prenasledovanej Cirkvi požehnal portugalskú národnú kanceláriu ACN po tom, čo sa spoločne s jej zástupcami 12. a 13. mája zúčastnil na slávnostiach vo Fatime.

V svojej kázni povedal: „Z celého srdca ďakujeme Kirche in Not (ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi). Neboli ste pasívnymi pozorovateľmi nášho prenasledovania, keď naši biskupi, kňazi, laici sedeli vo väzení, keď boli likvidované kostoly a celý náš život bol ateizovaný. Vy ste sa za nás nielen modlili, ale s veľkou námahou ste nám konkrétne pomohli.“

Už v roku 1992 kardinál Korec spoločne s pátrom Werenfriedom navštívili sestru Luciu, jedinú vizionárku z Fatimy, ktorá vtedy ešte žila.

Dnes pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi podporuje ročne prostredníctvom približne 5 000 projektov v 140 krajinách sveta pastoračnú misiu Cirkvi predovšetkým tam, kde sú kresťania prenasledovaní, diskriminovaní; kde sa im bráni v ich misiách alebo kde trpia materiálnou biedou.

Slovensko, ktoré v minulosti tiež prijalo rozsiahlu pomoc od ACN, je dnes jednou z 23 krajín, v ktorých veriaci otvárajú svoje srdcia i ruky, aby pomáhali trpiacim bratom a sestrám na celom svete.