Nohy, ktoré prichádzajú s darom

Tím Pápežských misijných diel zo Slovenska prišiel do malej stredoafrickej krajiny, kde Timothé pôsobí, aby sa osobne dotkol ľudí a diel, podporovaných slovenskými veriacimi. Toto obyčajné gesto neprivádzalo do údivu len miestnych kňazov, ale dokonca aj všetkých siedmich biskupov.

Nie sú totiž zvyknutí, že sa k nim do Toga unúva z Európy dostaviť nejaká cirkevná delegácia. Predsa len tá krajina je príliš horúca, na uliciach vidno biedu, hrozí malária... Z  bohatších krajín síce dostávajú misijnú pomoc, ale tá je obmedzená na bankový prevod a dôkladné vyúčtovanie projektu. Jedno togské príslovie hovorí, že ruka, ktorá dáva, je hore.

A ruka, ktorá prijíma, je dole – v geste podriadenosti. Ak však niekto svoj dar spojí s tým, že zapojí nohy a príde osobne, taký dar je o priateľstve, lebo ide od srdca.

DOMAĽOVANÁ SVÄTOŽIARA

V roku 1985 prišiel do Toga aj pápež Ján Pavol II. a mnohí na túto návštevu s hrdosťou dodnes spomínajú. Hymna skomponovaná pre túto udalosť medzičasom zľudovela a bežne sa spieva pri bohoslužbách: „Čo urobíme, aby sme sa Bohu páčili? Dotkni sa Ježišovho rúcha a už sa ho nikdy nepusti!“ Vo veľkom seminári sv. Jána Pavla II. v hlavnom meste Lomé majú už 40 rokov len dvesto metrov asfaltovej cesty.

Pri príležitosti návštevy pápeža to zabezpečil štát, aby pontifex videl, ako sa vládcovia starajú o seminár... Odvtedy neurobili nič, veď Cirkev je voči režimu kritická. Veľký seminár otvorili v roku 1993 a z úcty k slovanskému pápežovi mu dali práve jeho meno. Miestny umelec namaľoval pápežov portrét a ten dodnes visí v kaplnke seminára.

Keď neskôr Jána Pavla II. Cirkev svätorečila, rektor zavolal umelcovi, aby prišiel domaľovať svätožiaru.

INŠPIRÁCIA SLOVENSKOM

Vo veľkom refektári obedujeme vpredu medzi kňazmi formátormi. Oproti nám sedí v radoch 149 bohoslovcov a miestnosť hučí ich rozhovormi ako úľ. V bielych reverendách sedia mladí muži zo všetkých siedmich diecéz Toga, aby sa počas štyroch rokov venovali štúdiu teológie. Všetci už majú za sebou tri roky filozofie, rok prípravného seminára, rok praxe a niektorí aj osem rokov malého seminára.

Všetkých počas posledných štyroch rokov prípravy na kňazskú službu podporujú slovenskí veriaci cez program adopcie seminaristov. Za vrchstolom spomínajú dvaja 60-roční kňazi, ako to bolo v seminári za ich čias. Veľká miestnosť refektára bola rozdelená na polovicu plachtou. V jednej časti mali kaplnku a v druhej jedávali. Nemali ani stoličky, len taburetky a bolel ich z nich chrbát.

O sprche na izbe sa im ani nesnívalo. „Títo mladí sú už rozmaznaní,“ hovorí Donald. Jemu to možno tak pripadá, lebo v Afrike žijú kňazi veľmi skromne.

KROKY K SEBESTAČNOSTI

Donald dodnes nikdy nemal vlastné auto. Ale nám Slovákom neprišli vôbec rozmaznaní. V sobotu si všetci vlastnoručne perú svoje snehobiele reverendy v  lavóre a  každý má pridelenú manuálnu prácu, aby prispel k chodu a sebestačnosti seminára.

Po daždi zbierajú veľké africké slimáky, majú sofistikovaný chov kureniec s vlastnou liahňou a tiež chov ošípaných a zeleninovú záhradu. Tento rok zriadili dokonca vlastnú pekáreň.

„Vynakladali sme veľa peňazí na chlieb, a tak sme si ho začali piecť sami. Časť produkcie aj predávame,“ hovorí rektor seminára Étienne. Pokryť náklady na prípravu bohoslovcov nie je jednoduché.

Časť si musia seminaristi zaplatiť sami, preto v lete mnohí brigádujú. V lete tohto roku už boli vysvätení prví kňazi, ktorých vo formácii podporovali Slováci. Rektor Étienne je dojatý:

„To je bohatstvo Katolíckej cirkvi, táto univerzálna solidarita. Dotkla sa ma ochota ľudí na Slovensku podporovať našich seminaristov modlitbami, obetami a finančne. Vaše nadšenie pre misie dávam často za príklad našim veriacim tu v Togu. Aby aj oni odvážne obetovali svoje trápenia a modlitby a prípadne aj peniaze za kňazské a rehoľné povolania.“