O akej Amazónii sníva pápež František

Svoje štyri sny o Amazónii zhrnul pápež František v apoštolskej exhortácii Querida Amazonia, zrodenej zo synody, ktorá sa konala v Ríme od 6. do 27. októbra 2019 a bola ukončená dokumentom Amazónia: nové cesty pre Cirkev a pre integrálnu ekológiu.

Svätý Otec nesumarizuje závery diskusných skupín, ale upozorňuje na naliehavejšie problémy, ktoré podporujú myšlienku synodálneho putovania.

Smelo môžeme povedať, že ide o poetický dokument, pretože v ňom hovorí nielen o svojich snoch o Amazónii, obrovskom regióne, rozprestierajúcom sa na území deviatich juhoamerických krajín, ale cituje aj amazonských básnikov a opisuje život pôvodných obyvateľov žijúcich na brehu rieky Amazonky v súlade s prírodou.

„Mnoho je stromov, ktoré zažili mučenie, a nesmiernych lesov, kúpených za tisíce mŕtvych.“

Prvý sen je sociálny a pápež František v ňom myslí na pôvodných obyvateľov Amazónie, pričom upozorňuje na nespravodlivosti zapríčinené kolonizáciou.

„Pôvodné národy sa neraz iba bezmocne prizerali ničeniu prírodného prostredia, ktoré im dovtedy umožňovalo získavať potravu, lieky, prežitie a udržiavať ich štýl života a kultúru, ktorá im dávala identitu a zmysel. Nerovnosť moci je obrovská a slabí nemajú zdroje na to, aby sa bránili“ (13).

Vyzýva, aby sme sa rozhorčili nad krivdami, ako to urobil Mojžiš, Ježiš a ako to robí Boh, no aby sme zároveň hľadali cesty „na prekonávanie rôznej koloniálnej mentality a budovanie siete súdržnosti a rozvoja“.

Podobne ako v encyklike Fratelli tutti zdôrazňuje, že predpokladom sociálneho zápasu „je schopnosť tvoriť bratstvo a schopnosť vcítiť sa do ľudského spoločenstva“ a u amazonských národov oceňuje práve mimoriadny zmysel pre spoločenstvo.

„Tá hviezda sa blíži, kolibríky trepocú krídlami a silnejšie než vodopád bije moje srdce; tvojimi perami zvlažím zem, vietor nech sa s nami hrá.“

Druhý sen poukazuje na zachovanie miestnej kultúry. „V Amazónii môžeme nájsť tisíce domorodých spoločenstiev, ľudí s africkým pôvodom, riečnych ľudí či obyvateľov miest, ktorí sú veľmi rozdielni, ale navzájom tvoria jednu veľkú, rozmanitú ľudskú rodinu. Naprieč celým týmto teritóriom a jeho zákutiami sa ukazuje Boh“ (32).

Okrem mnohých národov a národností žije v Amazónii 110 domorodých národov v stave dobrovoľnej izolácie. Tie žili pôvodne pozdĺž riek, no kolonizačný tlak ich zatlačil do pralesa. V dôsledku ďalších vĺn migrácie ľudia strácali svoje oporné body avlastné kultúrne korene, mnohí sa ocitli na pokraji extrémnej chudoby.

Miestni ľudia si celé stáročia odovzdávali ľudovú múdrosť ústnym podaním, rozprávaním legiend a mýtov, dokázali sa umelecky vyjadrovať najmä prostredníctvom poézie, pričom sa inšpirovali prírodou.

Pápež František povzbudzuje vrátiť sa k svojim koreňom a nevzdávať sa vlastnej identity, čo je zaiste výzva pre každý národ a každú kultúru, nielen pre tú amazonskú.

„Z rieky sprav svoju krv. (...) Potom sa zasaď, nech vyklíčiš a vyrastieš, nech sa tvoj koreň primkne k zemi nastálo, a napokon buď kanoe, čln, pramica, zem, krčah, stajňa a človek.“

Ďalší sen je zameraný na krásu prírody a jej ochranu. Predstavuje príťažlivosť fascinujúcich vôd rieky Amazonky, ktorá inšpirovala mnohých básnikov, a tí „nám pomáhajú oslobodiť sa od technokratickej a konzumnej paradigmy, ktorá prírodu zadúša a nás oberá o dôstojnú existenciu“.

Svet trpí premenou chodidiel na gumu, nôh na kožu, tela na tkaninu, hlavy na oceľ... Svet trpí premenou lopaty na pušku, pluhu na obrnený voz a obrazu rozsievača, ktorý rozsýpa semená, na obraz robota s plameňometom, po ktorom zostáva len spúšť. Iba poézia dokáže pokorou svojho hlasu zachrániť tento svet,“ cituje pápež brazílskeho básnika Viniciusa de Moraesa.

„Rieka Amazonka, hlavné mesto vodných slabík, otec patriarcha, si tajomná večnosť plodnosti, do teba vnárajú sa rieky sťa vtáky.“

Napokon Svätý Otec predstavuje cirkevný sen. Cirkev je podľa neho povolaná kráčať s národmi Amazónie a ako kresťania nemôžeme toto putovanie oddeliť od ohlasovania Krista.

„Autentické rozhodnutie sa pre tých najchudobnejších a opomínaných nás na jednej strane pohýna, aby sme ich oslobodzovali od materiálnej biedy a chránili ich práva, no zároveň predpokladá, že im predložíme priateľstvo s Pánom, ktoré ich pozdvihne a dá im dôstojnosť,“ (63) hovorí pápež v exhortácii.

Zdôrazňuje potrebu „inkulturácie evanjelia“, lebo Cirkev potrebuje „načúvať múdrosti jej predkov, vrátiť slovo starším, ktorí poznajú hodnoty prítomné v spôsobe života pôvodných spoločenstiev, a ochraňovať vzácne príbehy národov, aby neupadli do zabudnutia“ (70).

Ľudia na odľahlých územiach Amazónie nemajú často prístup k Eucharistii a sviatostiam, preto je dôležité modliť sa za kňazské povolania. Pápež oceňuje nenahraditeľnú prácu obetavých žien, ktoré sa v Amazónii stali doslova misionárkami, a tak po dlhý čas udržiavali plameň viery.

Rozsahom útly dokument nehovorí iba o Amazónii, ktorá sa nám na opačnom konci sveta môže javiť vzdialená. Rozpráva o vzájomnej ohľaduplnosti, zachovávaní bohatstva predkov a ochrane prírody, no predovšetkým o úcte k ľuďom, ich jedinečnosti a kultúre.