Od banánovníka po katedrálu

Pri pohľade na kostoly v rozličných krajinách sveta vystupuje do popredia pojem inkulturácia. Práve toto slovo mnohorakým spôsobom skloňoval pápež František pri svojej nedávnej ceste do Kanady.

Vo viacerých príhovoroch zdôrazňoval úctu k autentickej tradícii, ktorú označil za „živú pamäť veriacich“, na rozdiel od tradicionalizmu, ktorý je podľa jeho slov, naopak, „mŕtvym životom veriacich“.

O prispôsobovaní liturgie či liturgického priestoru v súlade s tradíciou toho-ktorého etnika hovoril už Druhý vatikánsky koncil v apoštolskej konštitúcii Sacrosanctum concilium.

Do liturgie sa mohlo preto začleniť všetko, čo „podporuje kvality a vlohy rozličných etník a národov“ a čo nie je „nerozlučným putom zviazané s poverami a bludmi“.

Príkladom toho, že cesta k prijatiu kultúrnych či moderných prvkov v architektúre chrámov bola dlhá a tŕnistá, je Kostol sv. Františka z Assisi v brazílskom meste Belo Horizonte, ktorý v roku 1943 vyvolal obrovský rozruch.

Navrhol ho známy brazílsky architekt Oscar Niemeyer a svojou modernosťou, odvážnymi líniami a vonkajšími keramickými obkladmi predbehol dobu natoľko, že arcibiskup odmietol chrám posvätiť a svätá omša sa tam mohla sláviť až o dvadsať rokov neskôr.

JEDNODUCHOSŤ A VZNEŠENOSŤ

Pri návšteve iných krajín môžeme spoznávať najrozmanitejšie podoby chrámov a spôsoby slávenia liturgie. V oblasti Bentota Estate na juhozápade Srí Lanky slúžieva kňaz Bede de Silva v tieni banánovníkov svätú omšu pre chudobných robotníkov, ktorí pracujú na kaučukových plantážach.

V juhoalbánskej dedinke Jaru sa zas veriaci mnoho rokov stretávali na svätej omši v betónovom bunkri, pozostatku totalitného režimu.

V africkej Ghane chodievala slovenská misionárka Jana Pavla do jednoduchého chrámu z vlnitého plechu, ktorý sa otriasal spevom, tancom a  jasavými výkrikmi radostných Ghančanov. Svätá omša vo farnosti sv. Jozefa v kambodžskom slume Sensuk bola naproti tomu veľmi pokojná a tichá.

Kostol Panny Márie úsmevu v kambodžskom Takeu je postavený v kmérskom štýle. Snímka: Martina Grochálová

PANNA MÁRIA ÚSMEVU

Práve Kambodža je zaujímavým príkladom inkulturácie. V tejto budhistickej krajine, kde tvoria katolíci necelé pol percento populácie, prevzali do liturgie mnohé prvky budhizmu.

Svätú omšu slávia veriaci i kňaz prevažne posediačky, pred vstupom do chrámu sa všetci vyzúvajú a znak pokoja si prejavujú zloženými rukami a miernym úklonom.

V malej dedinke Takeo na juhozápade Kambodže postavili v roku 2002 katolícky kostol v kmérskom štýle. Neveľký, no nádherný chrám zasvätený netradične Panne Márii úsmevu disponuje mnohými prvkami prevzatými z budhizmu, zároveň však spĺňa všetky liturgické i akustické potreby.

Zdobí ho krásny tradičný drevený mobiliár a farebné nástenné maľby približujú rozličné udalosti zo Svätého písma, ale aj z kambodžskej histórie. Drevené sochy Panny Márie či anjelov pripomínajú Budhu, no pre Kmérov sú práve takto výpovedné a zrozumiteľné.

Veriaci v srílanskej oblasti Bentota Estate slávia svätú omšu pod banánovníkom. Snímka: Martina Grochálová

TVORENOSŤ A VYNALIEZAVOSŤ

Univerzálnosť a otvorenosť Katolíckej cirkvi umožňujú približovať tajomstvá viery spôsobom, ktorý je blízky konkrétnej kultúre. V brazílskom Salvádore, prvom stredisku obchodu s africkými otrokmi na americkom kontinente, nájdeme preto na Vianoce betlehemy, kde majú všetky figúrky vrátane Márie a Jozefa podobu Afričanov.

V rwandských chrámoch má svätostánok neraz tvar tradičného košíka agaseke, v ktorom Rwanďania uchovávajú najvzácnejšie poklady. Zaujímavý spôsob inkulturácie priniesli do slávenia liturgie v albánskej dedinke Bushkash slovenské satmárky, ktoré povzbudili mladých, aby na svätej omši hrávali na tradičnom strunovom brnkacom nástroji çiftelia.

„Treba obnoviť harmóniu medzi modernosťou a kultúrami predkov, medzi sekularizáciou a duchovnými hodnotami,“ zhodnotil pápež František svoju cestu v Kanade, doslova pretkanú mnohými prvkami miestnej kultúry. Liturgia a kultúra patria k sebe a práve chrámy sú svedkami vzácnych kultúrnych hodnôt jednotlivých národov.