Omša vo väznici a naše vlastné väzenie

Až do chvíle, keď za mnou strážnik zamkol bránu, som si naplno neuvedomovala, čo znamená vstúpiť do väzenia. V tom okamihu by som sa najradšej otočila a ušla, len aby som si znovu pripomenula, že som slobodná.

Ako právnička som sa za každú cenu usilovala vyhnúť trestnému právu. Myslím si, že nemám odvahu pozerať sa na takú tvrdú realitu zblízka. Do tohto prostredia som sa dostala vďaka Misionárom lásky. Ich služba vo väzniciach vychádza z charizmy slúžiť najchudobnejším z chudobných. Pre mňa to znamenalo konfrontáciu s tým, čomu sa vedome vyhýbam.

Misionári prinášajú Kristovo svetlo ľuďom, ktorí sú za vysokými múrmi a veľmi potrebujú počuť, že sú stále milovaní. A že aj napriek všetkému zostávajú Božími synmi a dcérami.

BEZ PRETVÁRKY A MASKY

Väzenie má zvláštnu schopnosť strhnúť z človeka pretvárku a všetky masky. Zoberie mu fasády, za ktoré sa zvykne schovávať.

Mala som pocit, že sa takmer dotýkam vnútorného sveta ľudí, ktorých som tam stretla. Väzni sa neskrývali za telefóny, bezdrôtové slúchadlá či iné moderné clony, ktoré často používame, keď sa chceme schovať pred pohľadom druhého človeka.

Hneď pri vstupe som musela odovzdať telefón a zrazu som sa nemala kam skryť. Ostali len tváre, priame pohľady a ticho. Bez zbytočného rozptyľovania som sa za múrmi väzenia stretla s hlbokou úprimnosťou, akú inde vidíme len zriedka.