Pápežov misijný príbeh sa začal pri krste

Misijný príbeh Jorgeho Bergoglia sa začal už pri krste. Prvorodeného syna rodičov Maria a Reginy pokrstil misionár a salezián don Enrico Pozzoli. Tento Talian pôvodom zo Senny, malej dedinky v lombardskom regióne, ktorý imigroval do Argentíny v roku 1906, mal výrazný vplyv na formáciu súčasného pápeža a stal sa vzorom pre jeho duchovný život.

Túžbu po misiách pociťoval Jorge už ako seminarista, a to najmä po ťažkej chorobe, keď musel podstúpiť operáciu, pri ktorej mu odstránili hornú časť pravej strany pľúc. Počas obdobia rekonvalescencie ho čoraz viac priťahoval duch Spoločnosti Ježišovej, preto sa definitívne rozhodol stať misionárom a patriť do rehoľnej spoločnosti, ktorú v roku 1540 založil svätý Ignác z Loyoly.

Hoci bol vášnivým učiteľom a s obľubou prednášal argentínsku literatúru, túžil stať sa misionárom v ďalekých krajinách. Napísal list generálnemu predstavenému jezuitov, v ktorom ho žiadal o povolenie ísť do Japonska.

„Chcel som byť misionárom, preto som napísal generálnemu predstavenému, ktorým bol vtedy Pedro Arrupe, aby ma poslal do Japonska alebo do inej krajiny. Ale on si to dobre premyslel a s veľkou láskou mi odpovedal: ,Mali ste vážne ochorenie pľúc a takáto ťažká práca nie je pre vás vhodná.‘

A tak som zostal v Buenos Aires,“ povedal pápež František počas stretnutia žiakov jezuitských škôl. I keď mu nebolo umožnené misijné pôsobenie v ďalekých krajinách, svojho misijného sna sa nevzdal.

Jednoduchá misionárska Cirkev

Neochabujúci záujem ohlasovať Ježiša Krista, a to predovšetkým chudobným, potvrdil Jorge Bergoglio, keď sa stal provinciálom jezuitov. Vytvoril vtedy skupinu misionárov žijúcich v najvzdialenejších a najopustenejších oblastiach vo vnútrozemí Argentíny, ale kultúrne bohatých, praktizujúcich ľudovú zbožnosť.

„My sami sme povzbudzovali do práce s chudobnými. Za môjho provincialátu začali kňazi smerovať do vnútrozemia, do najchudobnejších oblastí, až k domorodým rezerváciám v Santa Victoria na severe od Tartagala, do prvých misijných línií spolu s jezuitmi, ktorí boli úplne oddaní svojmu poslaniu,“ opisuje túto skúsenosť v knihe Bergogliov zoznam (SSV, Trnava 2017).

„V La Rioji bol jeden kňaz z Guandacola, jezuita, prenasledovaný práve pre tento spôsob práce. Tieto misie vždy hlásali evanjelium v súlade s Druhým vatikánskym koncilom a s Medellínom.“

Pri téme misijnej činnosti vždy súčasný pápež zdôrazňoval stretnutie s Ježišom ako základ učenia, ktoré vychádza zo spojenia s Kristom. Empatiou s ľuďmi na okraji spoločnosti, ako aj environmentálnymi témami, ktoré s ich situáciou úzko súvisia, sú preniknuté aj oficiálne dokumenty Svätého Otca.

Rezonujú vo všetkých jeho encyklikách či posynodálnej apoštolskej exhortácii Querida Amazonia. Už v prvej encyklike Lumen fidei, považovanej za programovú, vyzval na návrat k jednoduchej, misionárskej Cirkvi, vnímavej na potreby dnešného sveta.

Misie ako program

To, aká mimoriadna a dôležitá je pre pápeža Františka téma ohlasovania a misií, potvrdil v roku 2019, keď vyhlásil Mimoriadny misijný mesiac október. Pri tejto príležitosti vyšla kniha jeho rozhovorov s novinárom tlačovej agentúry Pápežských misijných diel Fides Giannim Valentem s názvom Bez neho nemôžeme nič urobiť (SSV, Trnava 2020).

„Aj misionári, ktorí odchádzajú a idú ďaleko, sú povolaní prispôsobiť sa každodennému rytmu a bežným udalostiam miest a ľudských spoločenstiev, v ktorých sa ocitajú. Ich dielo môže byť plodné iba v tkanive každodenného života,“ približuje pápež František prácu misionárov a zdôrazňuje, že „byť misionárom znamená nechať sa viesť Duchom Svätým, aby ťa on pobádal ohlasovať Krista, a to svedectvom, každodenným mučeníctvom. A ak treba, aj slovami“.

Misionár alebo misionárka sú podľa neho „služobníci, ktorí hľadia na Pána. Sú protagonistami len v službe, ktorú robia v jeho mene, a v úžase, s akým mu vydávajú svedectvo“. Uvádza aj konkrétne príklady: „Rehoľná sestra, ktorá pracuje v nemocnici, možno aj medzi nekresťanmi, ohlasuje evanjelium svojou skutkovou láskou, ktorou lieči chorých, a tak prejavuje svoju lásku k Ježišovi a Ježišovu lásku k chorým.“

Za kľúčový považuje pápež František vždy osobný vzťah, to, aby žil misionár s ľuďmi, ku ktorým bol poslaný, a približuje aj to, čím nemá byť správny misionár: „Takzvaní misionári na spôsob ,pohryz a uteč‘ sú úplne odlišní. Rozprávali mi, že Indiáni v Amazónii nazývali týchto misionárov, ktorí prišli iba na návštevu, týchto nečakaných návštevníkov, ,mŕtvymi‘.

Pretože sú ako tí, ktorých raz vidíš a potom zmiznú, sú ako mŕtvoly pred pochovaním.“ Pápež ako misionár príde teraz aj na Slovensko a závisí len od nás, či a do akej miery zachytíme jeho odkaz a následne odkryjeme misijný program pre svoj život.