Podstatné je tráviť čas s ľuďmi a spoznávať ich kultúru

Už niekoľko mesiacov pôsobíte ako dobrovoľník v Ekvádore. Pomáhate všade tam, kde je potrebné priložiť ruku k dielu. Čo konkrétne je náplňou vašej dobrovoľníckej služby? 
Väčšinu času trávim v našej farnosti Tuutin ensa. Zo začiatku som pomáhal najmä s transportom materiálu na stavbu kostola. Dovážali sme cement z mesta Taisha, cédrové dosky po rieke na kanoe a veľa ďalších menších vecí.

Okrem toho mám na starosti údržbu farského domu, s otcom Antonom Odrobiňákom si sami varíme a perieme. Väčšinou tiež sprevádzam otca Antona pri navštevovaní komunít.

Do farnosti Tuutin ensa ich patrí viac ako tridsať. K niektorým sa dá dostať po ceste a k niektorým na kanoe po riekach. Občas treba ísť pár minút, no niekedy i niekoľko hodín peši po zablatených chodníkoch hlbšie do džungle. Je to jednoduchšie, keď sme dvaja.

Cez víkendy tiež pomáham s deťmi v oratóriu. Okrem toho, keď mám čas, učím angličtinu v škole v Tuutin ensa.

Čo vás osobitne zaujalo alebo zaskočilo na správaní a zvykoch kmeňa Šuarov?
Jedna z vecí, ktorej som sa obával pred príchodom, bola, že Šuarovia v minulosti neverili v prirodzenú smrť. Keď niekto zomrel, bol vždy za jeho smrť niekto zodpovedný a mŕtveho bolo treba pomstiť.

Ak ho nepomstili, duch zosnulého sa zmenil na  zlého ducha, ktorý škodil vlastnej rodine. Ak ho pomstili, duch zosnulého mal svojej rodine pomáhať. Po príchode som však zistil, že tento zvyk sa už nedodržiava.

No keď zomrie niekto mladý, miestni obyvatelia majú stále tendenciu zisťovať, kto je za to zodpovedný. Už to však končí len pri obvineniach.

V čom môže byť ich život inšpiratívny pre Európanov? 
Pre mňa je zaujímavé, akí sú šťastní, aj keď na to nemajú žiadny dôvod. Hlavne deti sa veľa smejú. Zároveň sú takmer všetci v dobrej fyzickej kondícii. Šport je veľmi dôležitá súčasť života. Športujú všetci –  veľmi malé deti aj starí chlapi.

Medzi Šuarmi je najobľúbenejší futbal a ecua-volley. V obidvoch športoch sú veľmi dobrí. Ecua-volley je v podstate volejbal, aký poznáme my, len s menším počtom hráčov a trochu inými pravidlami.

Názov jedného vášho blogu na stránke saleziánov znie: „Boh vie lepšie ako ja, čo sa potrebujem naučiť.“ Aké lekcie vám prináša každý deň prežitý v ďalekom Ekvádore?
Väčšinou mám možnosť rozvíjať predovšetkým trpezlivosť. Často musíme čakať, lebo miestni ľudia vnímajú čas inak. Napríklad keď je svätá omša naplánovaná na deviatu hodinu ráno, ľudia niekedy prídu až o desiatej alebo aj neskôr. A tak väčšinou čakáme.

Zároveň sa učím pokore a úcte k druhým ľuďom a k inej kultúre. V Ekvádore zažívam viac situácií, pri ktorých sa môžem učiť rôzne veci, podstatné je len mať pozitívny prístup.

Život v Ekvádore asi nie je ľahký. Ľudia sú tam však určite pracovití. Ale ako vyzerá ich duchovný život?
Niektorí majú hlbokú vieru. Veľa ľudí sa však nezaujíma o duchovný život; šport je pre nich atraktívnejší. Napríklad v nedeľu nepríde na svätú omšu veľa ľudí. No keď je nejaká športová akcia alebo oslava, dovezú sa na ňu autami aj zo susedných komunít. Situácia v komunitách mimo Tuutin ensa závisí aj od toho, či tam je miestny katechéta alebo nie. Ak je tam katechéta, aj duchovný život je na vyššej úrovni.

Misijné dobrovoľníctvo je spojené i s ochutnávaním tradičných pokrmov danej krajiny. Ktoré jedlá sa ocitli na vašom tanieri?
Šuarovia konzumujú veľmi jednoduché jedlá. Často jedávajú varené banány a juku. Menej sa v ich strave vyskytuje ryža, cestoviny, zemiaky a chlieb. Z mäsa väčšinou uvaria jednoduchú polievku.

Najčastejšie jedia mäso z rýb, kurčaťa a zo zvierat, ktoré sa im podarí uloviť v lese. Mäso konzumujú aj s kožou a so všetkými chrupavkami. Do kuracej polievky napríklad dávajú aj nohy s pazúrmi a časť hlavy.

Ako korenie používajú len soľ, občas aj achi (niečo medzi čili a feferónkami). Zo začiatku bolo pre mňa náročné zvyknúť si na túto stravu. Vážil som si však ich pohostinnosť a možnosť ochutnať niečo nové. Zvlášť mi zachutili veľké larvy, ktoré žijú v starých prehnitých palmách. Je však ťažké nájsť takú palmu a presekať sa k nim. Preto som ich jedol iba párkrát.

Počas prípravy na dobrovoľníctvo ste si mysleli, že vaše kroky povedú do Ruska alebo do inej krajiny, ktorá je bližšie k Slovensku. Čím vás obohacuje služba v krajine, ktorá je na opačnom konci sveta? 
Učím sa žiť viac v pokoji. Doma som toho väčšinou mal na práci viac, než som stíhal. V Ekvádore je život pokojnejší. Nie je tam internet, mobilná sieť a v niektorých oblastiach ani elektrina a voda. Tiež som sa naučil zaujímať sa viac o druhých ľudí.

Doma som sa väčšinou venoval aktivitám, ktoré ma zaujímali, a keď mali ľudia okolo mňa iné záľuby, ostal som sám. Teraz je pre mňa podstatné tráviť čas s domorodými obyvateľmi a spoznávať ich kultúru.