Snažím sa byť taká pozitívna, ako to len ide

Vediete zdravotnícke centrum v Alitene v regióne Tigraj. Aká situácia v ňom panovala v čase najväčších konfliktov a prečo ste sa spolu s ostatnými sestrami rozhodli zostať?

Alitena je hornatý vidiecky región v blízkosti hraníc s Eritreou. Práca tam vždy prinášala isté výzvy. Menšie konflikty sú, žiaľ, pomerne časté.

Pandémia kovidu bola pre nás tiež náročná, ale vojna, ktorá sa začala v roku 2020, bola tisíckrát horšia. Vzala mnoho životov a zničila všetko, čo jej stálo v ceste.

Výnimkou nebolo ani naše zdravotné stredisko. Niekoľkokrát nás vyrabovali, niektoré časti boli zničené, chýbalo nám akékoľvek spojenie s okolitým svetom. Do centra prichádzali ľudia s vážnymi poraneniami, strelnými ranami aj traumami, z ktorých sa budú zotavovať dlhé roky. Mnoho ráz sme im nemohli dať ani len lieky od bolesti, pretože sme ich nemali.

Vedeli sme, že jediné, čo môžeme pre týchto ľudí urobiť, je byť tu s nimi a pre nich. Aj keď s prázdnymi, ale dávajúcimi a objímajúcimi rukami. Takto sme prežili krutých osem mesiacov a som presvedčená, že len vďaka Božiemu riadeniu.

Hlavný konflikt bol oficiálne ukončený mierovou dohodou v novembri 2022. Aká je situácia v Tigraji dnes?

Stabilita je veľmi krehká. Nedá sa povedať, že by bol mier definitívne nastolený a konflikt vyriešený, skôr zamrzol. Samozrejme, nejaký progres sa udial, ale pokiaľ ide o znovuvybudovanie regiónu, podpora zo strany vlády neexistuje.

Krajina upadla aj ekonomicky, mena prudko devalvovala. To znamená, že aj ľudia, ktorým sa počas života podarilo niečo našetriť, prišli prakticky o všetko.

Ak si aj niečo chcú vybrať z banky, ide o malé čiastky, za ktoré si nemajú veľmi čo kúpiť. Banky navyše stále fungujú veľmi nepravidelne. Nedostatok je všade. Niektoré materiály, ktoré by sme v zdravotníckom centre denne potrebovali, je ťažké získať.