Stal sa kňazom, lebo ho mal niekto rád

Pochádza z  rodiny, kde boli kňazi častými hosťami. Intenzívne vnímal ich prácu a nasadenie, preto sa v ňom zrodila túžba po kňazstve. „V našej dedine pôsobil misionár z Talianska, ktorý k nám prichádzal každý mesiac odslúžiť svätú omšu.

Niekedy neprišiel tri-štyri mesiace, pretože bol na to sám a musel navštevovať iné dediny. Hovoril, že je už starý a nevládze. Dotklo sa ma to, premýšľal som, ako by som mu pomohol,“ spomína výzorom i duchom mladý malawijský biskup, ktorý v júli zavítal na Slovensko. Keďže jeho otec hovoril po anglicky, dokázal sa dohovoriť so zahraničnými misionármi. „Keď prišiel kňaz do dediny, otec ho privítal v našom dome.“

NEMÁM NIČ

Po štúdiu v malom seminári mal každý o jeho budúcom povolaní inú predstavu. Nabádali ho, aby vstúpil do rehole a stal sa misionárom v zahraničí. On však chcel prispieť k rozvoju miestnej cirkvi. Pochybnosti prišli pri prechode z malého do veľkého seminára.

„Mal som nejaké problémy a chcel som to vzdať. Medzitým som si podal aj prihlášku na univerzitu.“ Vtedy zakročila mama.

„Rozhodným tónom povedala: Celé roky nám hovoríš, že sa chceš stať kňazom, tak teraz choď... Namietal som, že nemám peniaze, nemám tašku, nemám prikrývku ani plachtu. Keď žijete v Afrike v chudobnej rodine, jedna prikrývka slúži pre tri-štyri deti,“ vysvetľuje Vincent a dodáva, že mama teda šla a kúpila mu posteľnú výbavu aj kufor.

Ako vzorný syn poslúchol, no nebol nadšený. Zlomilo sa to až po prvom roku formácie, keď odišiel na pastoračnú prax do farnosti.

„Vtedy vo mne nastala zmena, získal som lásku ku kňazstvu. V dedine som učil katechumenov, ktorí sa pripravovali na krst. Videl som, že nepoznajú Bibliu ani základné veci o viere, pochopil som zmysel svojej práce. Kňazstvo som začal mať úprimne rád a pokračoval som v štúdiu.“

VEDOMIE PODPORY

Možné to bolo aj vďaka tomu, že mal Vincent podporovateľku vo Veľkej Británii. „Tereza sa zapojila do Adopcie seminaristov Pápežských misijných diel. Väčšina z nás študentov bola chudobná, ale poplatky za seminár vysoké.“

Tereza mu každý rok písala: „Drahý Vincent, ako sa máš? Som tvoja mama, modlím sa za teba, aby si sa stal kňazom.“ „Mala ma veľmi rada. Bol to dobrý a oduševnený človek. Povzbudilo ma, že niekto, kto je tak ďaleko a nepozná ma, ma má veľmi rád a platí za mňa školné. Cítil som lásku a podporu.“

S vedomím, že sa niekto zaňho modlí, sa Vincent usiloval nesklamať. „Prosil som Boha, aby požehnával Terezu aj mňa až do kňazskej vysviacky v roku 2003. Bol som šťastný a bola pre mňa česť stať sa kňazom.“

STARAŤ SA O VŠETKO

V  malawijskej farnosti sa musí kňaz starať o všetko. „Keď sú ľudia chorí, keď nemôžu platiť za školu, musíte nájsť spôsob, ako ich povzbudiť.“ Okrem toho musí prekonávať veľké vzdialenosti, aby sa dostal aj do odľahlých dedín na svätú omšu, či už autom, na bicykli alebo motorke.

„Kňaz sa smeje s ľuďmi, rozpráva sa s nimi, modlí sa za nich, lebo mnoho ľudí prosí, aby ste sa za nich pomodlili.“ Ako kňaz so skúsenosťou podpory z Európy i ako biskup si nesmierne váži podporu zo Slovenska. „Usilujete sa čo najlepšie žiť svoj kresťanský život, lebo milujete ľudí z Afriky alebo z Ázie, ktorých osobne nepoznáte.“

ŠŤASTNÍ A SPOLU

Hoci sú Malawijčania chudobní, nestrácajú dôveru v Boha a svoju vieru prežívajú radostne. „Väčšina obyvateľov žije v hlinených domoch so slamenou strechou. Ustavične nás sužujú prírodné katastrofy a choroby – v roku 2019 a 2020 prišiel cyklón, potom kovid a cholera. No ľudia neprestávajú hovoriť: Pán Boh nás má rád. Cenia si dar života i jeden druhého a to, že môžu byť spolu.“