Svätý Krištof nás ochraňuje na cestách i púťach

Keďže tento rok mnohí zrejme pre korona krízu cestovať nebudeme, pozývam vás do rozličných kútov sveta aspoň virtuálne.

Na novinárskych cestách za misionármi či rozličnými témami som spoločne so svojimi spolupútnikmi zažila viaceré úsmevné i vážne situácie, a tak si na niektoré z nich i na ľudí, ktorí nás sprevádzali, v toto necestovateľské leto rada zaspomínam.

Nie je cesta ako cesta 
Azda najviac som si význam dopravy a ciest uvedomila v Južnom Sudáne, kde sme zavítali v roku 2003 s tímom Dobrej noviny. Z Kene sme cestovali malým lietadlom a pristávacou dráhou bola poľná cesta. Také boli v tom čase prakticky všetky cesty tohto zabudnutého kúta sveta, patriaceho vtedy ešte do Sudánu.

Cesta autom bola vždy mimoriadne namáhavá, 60 kilometrov sme spravidla prešli za tri hodiny, zakaždým sme potom boli veľmi vytrasení a unavení. Navyše to bolo možné iba v období sucha, v období dažďov boli cesty úplne rozmočené a neprejazdné.

Omnoho lepšie cesty boli v susednej Keni, kde bola na hlavných trasách vybudovaná asfaltová cesta, čakali však na nej viaceré nástrahy. Napríklad policajné kontroly vo forme „ježkov“, cestných prahov s nastraženými klincami, ale aj jazda vľavo, na ktorú na Slovensku nie sme zvyknutí.

Odmenou nám však bol pohľad na hrdé žirafy a pásikavé zebry, ktoré sa len tak mimochodom prechádzali popri ceste, či na kŕdle plameniakov, ktoré sme zbadali v diaľke pri jazere.

Vari najväčším zážitkom však bola cesta na sever Kene do polopúštnej Turkany. Viezli sme sa na korbe pikapu. Asfaltové cesty tam vybudovali v 80. rokoch 20. storočia, no za tie roky už boli poriadne rozbité, a tak sme rozmýšľali, či je horšie ísť po asfaltke plnej dier a výmoľov alebo radšej po prašných cestách.

Okrem toho, že sedenie na korbe bolo tvrdé a nepohodlné, museli sme sa dobre chrániť pred zradným slnkom, ktorého páľavu sme síce počas cesty veľmi nepociťovali, ale mohlo nám spôsobiť nepríjemný úpal.

No motorke aj trojkolke 
Napriek tomu, že väčšinou nás v neznámych krajinách sprevádzali misionári či projektoví partneri, chceli sme vyskúšať aj miestne dopravné prostriedky, pretože práve to patrí k najväčším zážitkom v novej krajine.

S kamarátkou sme sa rozhodli ísť časť cesty z hlavného mesta Etiópie Addis Abeba smerom na sever verejnou dopravou. Večer predtým sme sa vybrali na autobusovú stanicu. Keďže cestovné poriadky sme nenašli, pýtali sme sa ľudí a vodičov, o ktorej a odkiaľ ide náš autobus.

Miestni chlapi nám všetko preochotne vysvetlili a povedali, že miesto si musíme zarezervovať, zaplatiť zálohu a na druhý deň nás vyzdvihnú tam, kde bývame. Všetko sme urobili podľa ich pokynov, ráno sme však čakali márne. Keď sme sa na recepcii pýtali, či nikto nevolal, majiteľ hotela sa iba začal schuti smiať a vysvetlil nám, že nás jednoducho podviedli.

Mestská doprava v afrických či ázijských mestách je dosť kuriózna – na jednej strane je mimoriadne hlučná, na druhej veselá. V Ugande sa ľudia prepravujú motorkami známymi ako boda-boda. Názov pochádza pravdepodobne z anglického slova border, pretože týmto spôsobom sa ľudia presúvali cez hranice.

V Keni sú motorky známe pod názvom piki-piki, no v tejto krajine ľudia často cestujú aj minibusmi matatu. Hoci dnes platia na ich používanie nové pravidlá - kvôli zvýšeniu bezpečnosti cestujúcich, kedysi bolo bežné, že sa v nich viezlo dvakrát toľko ľudí, ako tam bolo sedadiel. Navyše okrem ľudských pasažierov sa v nich prepravovali aj zvieratá.

V ázijských krajinách sú v tomto smere obľúbené motorizované trojkolky tuk-tuk. A takisto je pre našinca zaujímavé sledovať dopravné značky popri ceste. Napríklad na Srí Lanke vás značka pri ceste upozorňuje, že cez vozovku môžu prechádzať slony; a v Rumunsku vás dopravná značka upozorní, že po ceste môže ísť konský povoz.

Pomoc nebeských patrónov
Fakt, že nebeskí patróni ako sv. Krištof sú nám vždy nablízku, som pocítila napríklad pri ceste do Mexika, keď mi pred vstupom do lietadla oznámili, že moje miesto je obsadené, pretože predali viac leteniek, ako je miest. V tej chvíli sa mi v hlave premietol desivý film, čo bude ďalej.

Na letisku v Mexiku nás mal totiž niekto vyzdvihnúť na presnom mieste a v presný čas, no vtedy ešte neboli veľmi rozšírené mobily a ani internet nebol dostupný všade. Vzápätí sa mi však pracovník letiska za nepríjemnosť ospravedlnil a ponúkol mi miesto v business triede. A tak som si dlhý let vychutnala vo väčšom pohodlí.

Na letisku v Brazílii sme zas s obavou čakali na kontrolu batožiny, ktorej sme mali viac kusov, ako bolo dovolené. V jednej špeciálnej taške bola totiž zabalená socha Panny Márie z Aparecidy, ktorú sme po celý náš pobyt opatrovali ako oko v hlave.

Podarilo sa nám vyhnúť prísnej pracovníčke, ktorá všetko bez milosti kontrolovala a pokutovala, a vybrali sme sa k mužovi, ktorý sa ako prvé spýtal, čo nesieme v tej taške. Keď sme vysvetlili, že je to milostivá socha Božej Matky, jeho oči zažiarili, povedal, že aj on sa k nej utieka, a bez ďalšej kontroly nás pustil so všetkým, čo sme niesli.

Skúsenosť s patrónkou Brazílie sme mali už aj cestou do Aparecidy, ktorá je najväčším pútnickým miestom v Južnej Amerike. Keď sme v Riu de Janeiro nastúpili do taxíka k nevľúdnemu zamračenému šoférovi, ktorý nevedel po anglicky, všimli sme si, že na palubnej doske má prilepený obrázok Panny Márie. Rukami-nohami sme mu vysvetlili, že putujeme práve za ňou - prvotné ľady sa okamžite roztopili.

A tak v súčasnom stave obmedzení pre pandémiu koronavírusu, keď cestujeme len prstom po mape, môžeme nebeským patrónom ďakovať za všetky cesty, na ktorých nás sprevádzali a z ktorých nás bezpečne priviedli späť domov.