Tanzánia sa jej dostala pod kožu

„Afrika bola jej snom. Od malička obdivovala misionárov a jej túžba sa naplnila, keď mohla pomáhať v tanzánskej farnosti Shelui. Škôlka, ktorú so svojou kamarátkou Zuzkou viedli, začínala doslova pod stromom,“ spomína Emíliina priateľka Ivana Štibraná.

Jej slová potvrdzuje aj blízka priateľka Ivana Janáčková: „Už v detstve mala veľký zmysel pre všetko, čo súviselo so službou Bohu, ale aj priateľského ducha k svojim rovesníkom a k ľuďom blízkym aj vzdialeným. Snívala o Afrike, ale bola otvorená pre cestu, ktorú jej ukáže Pán ako tú najlepšiu.“

Cez Rím do Tanzánie 
Emília sa narodila 16. novembra 1981 v Smoleniciach, kde so svojimi rodičmi žila od detstva a kde navštevovala základnú školu. Po jej skončení absolvovala Gymnázium Angely Merici v Trnave. „Emu sme ako rodina spoznali ako stredoškoláčku krátko po tom, čo sme sa prisťahovali do Smoleníc. Stretávali sme sa vo farnosti, ktorej bola vždy aktívnou súčasťou,“ opisuje prvé kontakty so šarmantnou dievčinou špeciálna pedagogička Terézia Drdulová.

Po skončení strednej školy odišla Emília na rok do Talianska. V Ríme spoznala tanzánskeho kňaza Francisa Kahemu.

V rokoch 2001 až 2007 študovala na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave odbor etnológia a mimoeurópske štúdiá. Po absolvovaní vysokej školy tri roky pracovala v Bratislave. „Jej túžby prekračovali možnosti toho, čo jej poskytovalo civilné zamestnanie. Na rad prišla Afrika,“ spomína Ivana Janáčková.

Emília sa na pozvanie kňaza Francisa v roku 2011 spoločne s kamarátkou Zuzanou Ďurikovou vydala do tanzánskeho mestečka Shelui na dobrovoľnícky pobyt, ktorý sa pretiahol na štyri roky.

„Pozvanie bolo také lákavé, že sme neváhali odložiť náš bezstarostný spoločenský život v hlavnom meste Slovenska a vydali sme sa na cestu hľadania Božej vôle, spoznávania seba samých v iných podmienkach, cestu obety, ale i radosti zo všedných dní,“ napísala Emília v článku pre Katolícke noviny (KN) v roku 2011.

Spod stromu do školy 
V Shelui sa vďaka nasadeniu a tvorivosti dievčat podarili nevídané veci. Spočiatku učili deti pod stromom angličtinu, neskôr založili materskú i základnú školu so spoločenskou sálou, kanceláriou a internetovou kaviarňou.

„Ani sa mi nechce veriť, že už štvrtý rok zakusujem učiteľský chlebík v malom tanzánskom Shelui. Od učenia pod stromom, na verande, v prvej triede až po reálnu budovu školy. Keď takto uvažujem, uvedomujem si, aké nevyspytateľné sú Božie plány a ako nám slabým a krehkým dáva silu v plnej nadýchanej miere,“ informovala slovenských dobrodincov prostredníctvom KN v roku 2014.

Veď jej dielu sa darilo aj vďaka nim a množstvu priateľov, ktorí neváhali podporiť jej projekty. „Schopnosť spájať ľudí, oslovovať ich príkladom, byť láskavá, to všetko boli Emine devízy, ktoré vložila spolu so sebe vlastnou eleganciou a dobrým vkusom do každej aktivity. V rodných Smoleniciach a na mnohých ďalších miestach mala množstvo podporovateľov, ktorých si dokázala získať,“ myslí si Ivana Štibraná.

Terézia Drdulová zdôrazňuje, že Emílii nechýbal zápal a vždy hľadala nové spôsoby, ako pokračovať, a to aj napriek rôznym prekážkam. „Raz nás oslovila, lebo potrebovala dopraviť do Tanzánie použité počítače pre materskú školu, ktoré dostala ako dar od istej spoločnosti na Slovensku. Spoločný projekt sa vydaril a Ema neúnavne pokračovala, aby radosť z učenia dopriala ďalším deťom,“ spomína na jej húževnatosť Terézia.

Po návrate z Afriky si Emília začala rozširovať odborné vzdelanie doktorandským štúdiom na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Skúmala kmeň Datogov žijúci v Tanzánii a ich vzťah k vzdelaniu. Po úspešnej obhajobe dizertačnej práce nastúpila na Katedru etnológie a mimoeurópskych štúdií Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave ako odborná asistentka. Naďalej sa venovala výskumu kmeňa Datogov a podporovala vzdelávanie detí z tohto kmeňa.

Afrika bola jej osudom
„Afrika sa mi dostala pod kožu. Predovšetkým jej ľudia, a preto sa neustále vraciam ako bumerang. Obzvlášť na pastierov Datoga nedám dopustiť. Rada sa s nimi smejem, tancujem, počúvam ich, nekonečne sa s nimi doťahujem, píšem o nich a popritom nezabúdam ani na výskum,“ napísala Emília na svojom blogu, ktorý založila minulý rok. Hoci pôsobila na Slovensku, prázdninové týždne využívala na návštevu Tanzánie.

Emíliine priateľky zdôrazňujú, že jej práca mala vždy silný ľudský rozmer a ani ako odborníčka etnologička sa neuspokojila len s vedeckým skúmaním, za všetkým videla konkrétnych ľudí, ktorým mohla prejaviť záujem a pomôcť.

„Na príklade jej života by som rada odporučila mladým ľuďom, aby sa tak ako ona nadchli pre niekoho, kto má menej – niekedy len naoko po materiálnej stránke – a neváhali dať svoje bohatstvo, nielen peniaze, lebo len vtedy zakúsia pravú radosť, o ktorej všetci snívame,“ povzbudzuje Terézia Drdulová.

Obdiv patrí aj rodičom Emílie, ktorí ju v dobrom diele neúnavne podporovali. „Dnes im prejavujeme vďaku a vyprosujeme silu, aby sa ich bolesť aspoň o čosi umenšila myšlienkou, že ich dcéra zanechala v mene lásky veľa z toho, čo mala na tomto svete najvzácnejšie – seba, svoj čas, schopnosti, námahu – preto, aby povzniesla a skrášlila život iných,“ uzatvára Terézia Drdulová.

Nech odpočíva v pokoji!