Tridsať rokov vianočného svetla

Ešte dnes si spomínam na prvé stretnutia o tom, či sa po vzore Rakúšanov máme pustiť do koledovania spojeného s podporou ľudí v afrických krajinách.

Bola tu šanca nadviazať na tradíciu, no stále zostávala otvorená otázka, či obyvatelia Slovenska prijmú nový rozmer, či sa dokážu niečoho vzdať a podať tak pomocnú ruku druhým. Bez odvahy urobiť krok do neznáma by nevznikli nijaké veľké diela, a tak eRko s podporou mnohých dobrovoľníkov v roku 1995 vykročilo na kolednícke chodníky.

ZAČIATKY

V našej farnosti sme vďaka aktívnemu kaplánovi rozbehli koledovanie od začiatku vo veľkom. Nahlásilo sa mnoho skupiniek, ktoré navštívili veľký počet rodín a vyzbierali obrovskú sumu peňazí. Dodnes si spomínam, ako som po večeroch kráčala prázdnym tmavým mestom s plnými vreckami bankoviek a mincí.

Bála som sa, aby ma niekto neprepadol. No rovnako nezabúdam na atmosféru počas koledovania. Na odhodlané deti, ktoré už sotva prepletali nohami, ale aj tak z celého hrdla spievali Šťastie, zdravie, pokoj svätý vinšujeme vám.

Na ich rozžiarené oči, keď štedrý darca hodil do pokladničky päťstokorunáčku, čo bola v tom čase nevídaná suma; na žalúdočné ťažkosti detí, ktoré sa prejedli sladkostí. Pred očami mám aj starých osamelých ľudí, ktorých sme spoločne potešili a chvejúcou rukou sa delili o svoje málo.

Pripomínali sme si ich vždy, keď sme sa rozhodovali, kam poputujú vyzbierané financie. A boli tu aj rodičia, ktorí neváhali a chceli viesť deti k nezištnosti a obetavosti. Vtedajší koledníci majú už svoje deti a mnohé z nich dnes koledujú, je to ďalšia tradícia, odovzdávaná z generácie na generáciu.

AFRIKA

Vďaka Dobrej novine som po prvý raz zavítala na africký kontinent a podobne mnohí ďalší dobrovoľníci. Spoznávanie novej kultúry, otvorenosť k ľuďom, ktorí vyzerajú alebo žijú inak ako my, to všetko je súčasťou jedinečného projektu Dobrej noviny.

Mali sme možnosť na vlastné oči vidieť, že peniaze zo Slovenska putujú k reálnym ľuďom, že svet nie je čiernobiely a že my v Európe nie sme ani lepší, ani múdrejší, len sme dostali iné možnosti. V Keni, Etiópii, Južnom Sudáne či Ugande sme sa mnoho naučili, získali nových priateľov.

Niektorí z nich prišli na Slovensko a bol to obojstranne silný zážitok. Napísala som o  tom desiatky článkov, reportáží či rozhovorov, zachytila pozoruhodné ľudské osudy.

PREKÁŽKY

No nebolo vždy všetko ružové, každé dobré dielo naráža na prekážky. Slovenskí biskupi prijímajú koledníkov od začiatku s otvorenou náručou, no nebolo to tak v každej farnosti. Niektoré – našťastie, bola ich len hŕstka – sa báli, že koledovaním ohrozia vlastné aktivity či nedostavajú kostol.

Opak je pravda – kto dáva, dostáva omnoho viac, i tomu sa musíme stále všetci učiť. Zažili sme aj ťažké chvíle, napríklad keď práve v čase koledovania zomrela mama našej kamarátky alebo keď sme prišli o priateľku a projektovú manažérku pri leteckom nešťastí.

Veľkým úderom pre kolednícku akciu bola koronakríza, počas ktorej nebolo možné koledovať a aj darcovia obracali v rukách každú korunu. Hrozilo, že k niektorým ľuďom sa preto pomoc nedostane.

VŠETKO NAJLEPŠIE

Navzdory všetkému zostáva Dobrá novina svetlom každých Vianoc. Učí nás obetovať sa, obetovať niečo, vzdať sa pohodlia a predsudkov, nemyslieť si, že sme na svete sami. Do ďalších rokov želám Dobrej novine autentickosť a sviežosť, ako aj mnoho radosti na oboch koncoch sveta.