Tu pred oltárom aj spím, jem a holím sa

Vroku 1948 slávila Spoločnosť Božieho Slova jubileum 25 rokov účinkovania na Slovensku. Počas misijnej rozlúčky odovzdal nitriansky biskup Karol Kmeťko deviatim verbistom misijný kríž. Ako vtedy informoval dobový časopis Hlasy z domova a misií, pri murovanom poľnom oltári štyria z misionárov spievali evanjelium, každý na „jednu stranu sveta“.

Následne misionári odišli na Novú Guineu, do Japonska, Argentíny, Brazílie, Ghany a Indie. Páter Ján Jamrich, rodák z Rumanovej, pôsobil v Indii úctyhodných 35 rokov.

SPOMIENKY

„Vybehol som na palubu a skoro ma povalil silný vietor. More bolo ako vriaci kotol. Vlna za vlnou narážala na loď a jej predok sa náhle zdvihol ako splašený kôň. Potom klesol do hĺbky, akoby sa chcel ukryť pred besnou vlnou. A  to veľkolepé hojdanie sa stále opakovalo. Pocítil som závrat,“ napísal vo svojich spomienkach páter Ján.

Jeho zápisky sú dnes uložené v  archíve Spoločnosti Božieho Slova. Za totality ich niektorý zo spolubratov preklepal na písacom stroji a dal zviazať do čiernych dosiek so zlatým nápisom.

Jednu z prvých kapitol svojich spomienok verbista venoval indickému podnebiu. „Čas od apríla do júna je obdobím pekelných horúčav. Teploty vystupujú napoludnie až na 47 stupňov Celzia v tieni. Od desiatej hodiny predpoludním do šestnástej hodiny popoludní sa na slnku nedá vydržať. Sú to pekelné páľavy. Lenže z nášho pekla sa dá ľahko dostať aj do neba, ak si človek nedá pozor,“ zapísal.

„Ľudia zomierajú na úpal ako muchy. Aj môj spolubrat – misionár z Európy – zomrel naň. Nadarmo sa jedujem a rozčuľujem, nič to nepomáha, musím iba trpezlivo prežiť tie tri mesiace,“ pokračoval. RYŽOVÉ BANKY V sociálnej oblasti boli v Indii veľkým prínosom ryžové banky, ktoré začali zriaďovať jezuiti sto rokov pred ním. Tí našli obyvateľstvo vo veľkej hmotnej biede. V čase neúrody totiž rôzni špekulanti ľuďom požičali peniaze na jedlo, aby nezahynuli od hladu. Potom od nich pýtali nekresťanské úroky a nakoniec im zobrali ich polia, kde potom museli otročiť.

Páter Ján opisuje, ako chceli misionári týmto nespravodlivostiam zabrániť, a preto zakladali ryžové banky. „Je to kooperatívna spoločnosť. Pri vstupe za člena zaplatí každý raz a navždy 40 kilogramov ryže a má právo na pôžičku a hlasovanie na schôdzach banky. Problém je, že náš ľud nemyslí na zajtrajšok, a preto keď sa mu niečo urodí, tak hoduje, pokiaľ je z čoho. Potom hladuje.“

Ryžové banky preto vnímal ako požehnanie pre ľudí. „V dobe žatvy každá rodina musí zložiť určité množstvo ryže. Tá sa uzamkne v sýpke a začne sa deliť až v čase sejby. Teraz je už v každej dedine ryžová banka. Majiteľom je obec. Hlavným dozorcom je páter. Keby to nemal pod rukou misionár, rýchlo by sa všetko rozpadlo.“

PÁTER, POŽEHNAJ NÁS

Páter Ján často cestoval do vzdialených dediniek, ktoré patrili do jeho farnosti. Chlapci a dievčatá naňho čakali už ďaleko pred dedinou. Len čo zbadali bicykel alebo tropickú helmu, začali bubnovať a tancovať. „Keď sa páter priblíži, všetci pokľaknú. To znamená: Páter, požehnaj nás.“

Na inom mieste svojich spomienok Ján Jamrich zas vyrozprával, ako vyzerala jeho „úradovňa“, keď bol na deháte – okružnej ceste po dedinkách. „Tento list píšem na oltári, lebo nič vhodnejšieho tu nemám, kde by som mohol písať. Práve tu vo filiálkach som celkom blízko k Pánu Bohu. Skoro si tykáme. Jeho dom – kaplnka – je aj môj dom. Tu pred oltárom aj spím, jem a ráno sa aj holím. Chtiac-nechtiac položím si zrkadielko na oltár, trocha sa prikrčím a ide to.“

V zápiskoch doplnil, že už si na to všetko zvykol. „Veď to robím dvadsať rokov. Aj Pán Ježiš si na to zvykol. Ba on ešte skôr, lebo misionári v našom okolí robia to takto už od nepamäti.“