Uček bol pre našu rodinu ako maják

„Ujo Jožko bol vždy pre nás láska, dobrota a istota – blčiaci plameň pre Boha. Bol o dvadsať rokov starší ako ja a veľmi dobre si ho pamätám už z mladosti, keď chodil k nám na návštevu vo vojenskej uniforme,“ spomína neter pátra Bereca Eva Kňazeová (72).

Pridáva aj spomienku jeho mamy, ktorej sa kedysi pýtala, aký bol „uček“, ako uja v široko rozvetvenej rodine volali, keď bol malý. „Jožko bol veľmi poslušný; poslúchať ozaj vedel a všetko robil, čo som mu dala robiť.

Bol aj veľmi skromný, nebol náročný, keď som mu dala do školy chlieb lekvárový, bol lekvárový, a keď omastený, tak bol omastený. Aj keď som mu dala chlieb holý, nič nepovedal.“

Jozef Berec sa narodil 9. decembra 1926 v Nitrici ako piate, najmladšie, dieťa. Po ukončení povinnej školskej dochádzky nastúpil ako učeň do krajčírskej dielne v Prievidzi. V tom čase sa v ňom zrodila túžba po rehoľnom povolaní v misijnej Spoločnosti Božieho Slova (SVD).

Po ukončení školy v Prievidzi ho v marci 1946 prijali do postulátu verbistov v Nitre. V septembri 1946 nastúpil do noviciátu v Spišskom Štiavniku, kde zložil i svoje prvé rehoľné sľuby 8. septembra 1948. Po noviciáte nastúpil na základnú vojenskú službu, kde ho zastihla takzvaná barbarská noc.

Naplnená túžba po kňazstve
Po skončení vojenskej služby sa v roku 1950 vrátil do Nitrice a zamestnal sa ako krajčír v neďalekých Novákoch. „Keď som chodila na strednú školu, u učeka som sa učila písať na písacom stroji.

On sa modlil alebo šil na šijacom stroji a ja som pomaly klepkala,“ spomína Eva Kňazeová. Jozef Berec sa rozhodol dorobiť si maturitu, aby sa mohol prihlásiť na teologickú fakultu a stať sa kňazom.

V roku 1962 úspešne zmaturoval na večernej škole v Prievidzi a od tohto roku sa päťkrát hlásil na bohosloveckú fakultu v Bratislave. Jeho žiadosti o prijatie však nevyhoveli. Podarilo sa mu to až v roku 1968 na obnovenej bohosloveckej fakulte v Olomouci. Za kňaza ho 1. júla 1972 ako 46-ročného vysvätil kardinál Štěpán Trochta.

„Tešila sa vtedy celá Jožkova rodina. Mládenci a dievčence mu pripravili vyzdobenú cestu od domu až do kaplnky, kde mal primičnú svätú omšu. Ujo kráčal po živom koberci, bol zamyslený a jeho oči sa trochu smiali, ale bolo v nich vidieť, že má radosť a je šťastný,“ spomína neter Eva.

Práve v čase jeho primícií jej prebleslo mysľou, či jej vtedy ročný syn Ivan nebude kráčať v jeho šľapajach, čo sa o 22 rokov naozaj naplnilo.

Ako kňaz pôsobil Jozef Berec najskôr v Bíloviciach pri Uherskom Hradišti, neskôr v Lešnej pri Valašskom Meziřičí a v rokoch 1975 až 2013 ako farár vo Valašskej Polanke, s prestávkou od februára 1991 do marca 1992, keď pôsobil v Močenku.

Skromný a zorganizovaný
„Keď sa páter Berec sťahoval na faru do Valašskej Polanky, pomáhal mu aj jeho brat. Keď skončili, povedal prítomným farníkom: ,A majte ho tu radi.‘ A tak ho ľudia hneď od začiatku mali radi,“ sumarizuje spomienky farníkov zástupca starostu Valašskej Polanky Jan Kozubík (51), ktorý si pátra pamätá ešte z detstva.

„Mladých si získal napríklad tým, že v nedeľu popoludní s nimi vybehol na kopec a hral vybíjanú alebo futbal, v kostole im bez problémov dovolil hrať na gitare, v zime s nimi chodil lyžovať. Chlapov dostal tým, že začal vo veľkom opravovať. Nebál sa obliecť si montérky a pracovať s nimi na opravách kostola či fary.“

Prázdniny so sesternicami vo Valašskej Polanke sú nezabudnuteľné aj pre jeho praneter Danku Kudryovú (45). „Z domu nás nabalili potravinami, aby sme niečo uvarili. Vedeli sme, že uček má veľmi rád bryndzové halušky.

Spoľahli sme sa, že zemiaky na fare isto budú, ale neboli. Žil veľmi skromne, a čo nepotreboval, to si ani nezhromažďoval. Mal svoj režim a my sme s ním chceli držať krok.

Ráno vstával o piatej, pomodlil sa a behom do hory. Zobral aj nás – ešte si pamätám na tie zarosené pavučiny na lúčnych kvetoch. A obed s ním trval aj vyše hodiny – dlho sme sa rozprávali a až potom spratávali riad,“ hovorí Danka, ktorá je vďačná, že učeka mohol spoznať aj jej manžel Jozef a všetky deti.

„Uček bol pre celú našu širokú rodinu ako maják. Jeho slová nám dodávali pocit istoty a bezpečia. Mnohé pravdy viery sme poznali, ale keď niečo povedal on, napríklad, že Ježiš Kristus je Pán celého sveta a my sme v jeho rukách, povedal to s takým presvedčením, že nebolo o čom pochybovať,“ dodáva.

„Páter Berec bol neskutočne skromný – ako krajčír si oblečenie opravoval sám, bol nenáročný v jedle a statočne znášal zdravotné ťažkosti. Nerád kohokoľvek obťažoval s tým, čo mohol urobiť sám – kostolníčil, udržiaval záhradku, sem-tam si niečo uvaril, v zime odhŕňal okolo fary i kostola sneh,“ vymenúva Jan Kozubík.

„Páter Berec niekoľkokrát naznačil, že by chcel dožiť vo Valašskej Polanke, pretože valašské kopce – a azda aj ľudí – si zamiloval. Napriek tomu sa pokorne podriadil rozhodnutiu predstavených a odišiel do Nitry,“ myslí si zástupca starostu.

Z milovanej Polanky odchádzal Jozef Berec v čase, keď abdikoval pápež Benedikt XVI., a mal práve toľko rokov ako on. Od marca 2013 žil v Misijnom dome v Nitre na Kalvárii, kde bol najnavštevovanejším kňazom. Pán života a smrti ho povolal v podvečerných hodinách 25. septembra 2017.